Kniha Kurbielova cesta

Kapitola 3. Hĺbka srdca

Ako vidíte, podobenstvá sa nabaľujú na seba. Stred priťahuje kraj, všetko sa otáča, až kým nenaberie ten správny, dokonalý tvar. Podobne ako kamene. Jeden sa uloží k druhému, premyjú sa vápencom, objímu ďalší a vznikne skala. A taká skala, to je niečo na čom sa už dá stavať. Dom, zámok, pevnosť. Veľa dobrých podobenstiev je o skalách. Aj Kurbiel je teraz vo vnútri skaly. Prebúdza sa v sieni pod nápisom. Ligot iskier mu ešte vždy osvetľuje jaskyňu, len polárna líška sa kamsi podela. Á, tu je. Vychádza zo siene a tak ju chlapec nasleduje. Ešte raz pozrie na nápis, aby mal istotu že si ho zapamätal a doma ho bude vedieť ockovi nakresliť.

Kresliť sa učil od mala. Spolu s bratmi a sestrami. Pod jednou strechou, v jednom dome, hore v oblakoch. Veru veľa ich tam býva v tej malej pevnosti. Lebo kde je srdce horúce, tam sa ohreje každý, kto to má rád teplo domova. A s bratmi a sestrami to je tak, že niektoré deti majú aj dve mami. Jedna ich stráži deväť mesiacov kým sú v jej brušku a druhá ich stráži potom. Lebo všelijako to býva a mamu potrebuje každý. A tak teraz ani neviem či všetci Kurbielovy súrodenci mali iba jednu mamu alebo aj dve a či sa on narodil tej jeho, čo mu teraz buchty na cesty pečie. I keď doktor povedal, raz keď vyšetroval Kurbiela, že srdce má celkom po mame. A to je dôležité. Lebo ako som už spomenul, kde je srdce horúce, tam sa ohreje každý kto má rád teplo domova. Kurbiel teraz však kráča do srdca hory.

Líška naňho pozrie a kývne hlavou. Vydajú sa po skalných stupienkoch ďalej do hlbiny. Iskierky sa ligocú nad nimi a svietia im na cestu. Chlapec s líškou zostupujú opatrne hlbšie a hlbšie do tmavšej a tmavšej temnoty. Tu už aj clivo príde človeku či zvieraťu. Tu potrebuješ vedieť, kam ideš. Inak by si sa mohol začať báť. Kurbiel s líškou však včera večer pomenovali všetko v ich dni a tak teraz vedia kam idú. Pomenovali aj to, čo bude ich ďalším dňom. „Hĺbka srdca“. A tak zostupujú do hĺbky hory. Polárna líška odrazu zrýchli krok a smelšie preskakuje kamene. Kurbiel sa ešte vždy drží bezpečného tempa. Pomyslí si:“Čo to zviera tak uteká? Vidí niečo čo ja nevidím? Možno tu už bola“. Až sa mu nakoniec stratí z dohľadu. Tu už svetlo iskierok takmer nedosvieti. Len akési zabudnuté lúče sem tam prebehnú skalu jaskyne. Nič moc však neukážu a rozplynú sa. Skala je stále vlhšia a chladná. Občas sa zdá že po okrajoch stien sa vinie studený prúd mrazu a zanecháva za sebou inovať. Kryštáliky ladu biele ako vápenec a trblietavé ako striebro. Až sa Kurbielovi zazdalo že ich môže vidieť. Prešiel horúcou rukou po skale a kryštáliky nezmizli. Podíde ďalej a ďalšie. Väčšie. Celé žilky, žily a kusy priezračného krištáľu. To z neho ide to rozplývavé svetlo. Krištáľ tejto hory je tak priezračný, že vyzerá ako pokojná vodná hladina, pozalamovaná v čase a priestore. Dokonca aj vlnenie v nej cíti. Kde tu sa mu zazdá, že aj šumenie morskej peny počuje. Jaskyňa je upokojivo chladná a to ešte väčšmi rozdúcha jeho srdce, túžiace po dobrodružstve. Tu sa navracia už aj jeho druh. Polárna líška akoby naliehala a kýva na chlapca hlavou a žmúri k nemu oči. Azda sa niečo deje? Či len sa teší? Či oboje? Kurbiel skáče z kameňa na kameň, nedbá že je cesta nebezpečná a letí za líškou.

Celý zadychčaný sa zastaví nad prežiarenou sieňou ku ktorej ich cesta do srdca hory doviedla. Je tu príjemná teplota, ktorá ich rýchlo schladí a vzduch akoby pumpoval silu do ich tiel. Sieň je väčšia ako tá s tajuplným nápisom a je v nej jazierko. V jazierku buble a pení voda. Niektoré bubliny sa dokonca vznesú nad hladinu. Tá voda svieti a svieti aj krištáľ. Kurbiel s polárnou líškou sedia na brehu jazierka a pozerajú sa vôkol. Skala sa 5 stôp nad zemou zahýba a tvorí strop. Takže široko ďaleko pokračuje priestor siene. Je však vysoký len tak akurát, aby Kurbiel cezeň prešiel. Nejde však ďaleko. Na prieskum jaskyne ešte bude čas. Teraz potrebuje upriamiť svoju pozornosť na jazierko s priezračnou vodou. Ešte ho nespoznal natoľko, aby ho vedel pomenovať. Pod hladinou vidí nedozernú hĺbku a steny jaskyne pod vodou žiaria od krištáľu. Takže vidí celkom hlboko, ako mu len oči dovolia. A jeho oči mu dovolia vidieť ozaj hlboko. A čosi tam aj vidí. Oválny predmet. Sud. Alebo čo to je. Voda ako pení a buble mu nedovolí to rozpoznať. Skočí preto bez váhania a pláva dnu. Hlbšie do srdca hory.

Chlapci ako Kurbiel vedia plávať bez nádychu dlho. Aj niekoľko minút. Učia sa to od mala. Nádych a výdych. Vzduch až do hrotov prieduch. Potom už len pomaly srdce si čerpá kyslík a svaly pracujú. Dobrodruh má všetky svaly silné a najsilnejšie z nich je srdce. A to je dôležité. Preto o tom budeme ešte hovoriť. Nie však teraz.

Mocnými rukami Kurbiel lapá vodu aby sa od nej odrazil a už sa blíži k predmetu. Berie ho jednou rukou a pláva k hladine. Vedro. Je to vedro. Neobyčajne obyčajné dubové vedro s medenými obručami. Chlapec sa díva vôkol, nahor a zas do jazierka a začína si uvedomovať, kde sa nachádza. Tie kamene, tá hĺbka, číra voda… „Veď som na dne studne“ zvolá prekvapene. Áno. Je prekvapený. Vedel síce kam ide, ale nevedel aké to bude a teraz to je a pije z toho. Plnými dúškami. Tak čistú vodu ešte nikdy neokúsil. Je svieža, šumí, a akoby ho prežarovala. Cíti vo svojom vnútri prameň novej sily. Telo mu vibruje novou mocou a on sa víta s ďalšou nocou. Lebo aj tento tretí z prvých dní už pomaly končí. Kurbiel zostúpil do najmožnejšieho vnútra hory. Až k jej srdcu. A ako to už so srdcami býva, tá najpriezračnejšia sila sa nachádza až v samom dne. Pod mnohými kameňmi a tmavými miestami, plnými tieňov a mrazu. Tam je krištáľová sieň. Čistá a plná života.

Tam si teraz chlapec a polárna líška líhajú na vodou ohriaty krištáľ. Dívajú sa do diaľky, kde nad studňou svietia hviezdy, orol stráži cesty a pomenúvajú všetko. Všetko čo stretli. Lebo občas treba pomenovať aj už pomenované. Zatriediť, osvetliť a tešiť sa.

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.