Kapitola 1. Prvý z prvých dní
Ahojte. To som ja. Volám sa Augustín a budem Vám rozprávať príbeh, ktorý sa mi stal. Tento príbeh je skutočný. Všetko v ňom je vymyslené, ale zároveň to je pravda. Preto sa takémuto príbehu hovorí podobenstvo. Príbeh rozpráva o skutočných a dôležitých veciach ale postavy a miesta som vymyslel. Aspoň si myslím že som ich vymyslel. Nie som si tým celkom istý, lebo niektoré miesta som vo svojom srdci videl tak jasne, akoby som mal v ňom ďalekohľad a díval sa do iných svetov. A tiež niektoré miesta sa mi prisnili v noci alebo tesne pred tým než som zaspal a boli veľmi skutočné. Tak ako aj tento príbeh je skutočný. Preto je to podobenstvo. Učil som sa umeniu podobenstiev mnohé roky od jedného pastiera. Vlastne to bol staviteľ domov z prírodných materiálov ale to nieje dôležité. Neskôr možno bude, ale teraz nie.
Aha. Už je tu. Tak Vám ho rovno predstavím. Kurbiel. Chlapec asi indiánskeho pôvodu, s vlasmi čiernymi ako havran. Aj ich má tak zvláštne učesané alebo zlepené? Pripomínajú vtáčie perá. Tvár má zamatovo-snedú a nad okom malá jazvička. Keď sa usmeje v očiach sa mu zráči dôvtip. Oblečenú má koženú vestičku béžovej farby so žltými a červenými bleskmi -tak ako to majú indiáni. Aj nohavice má ako indián, ale celé to je akési jednoduchšie. Bez ozdôb. Len tie blesky tam šľahajú. A prepásaný je akýmsi motúzom alebo skôr povrazom bielej farby. Takže sa vyníma, lebo všetko na ňom je viacmenej hnedé a ten povraz je tak čistý akoby sa nikdy nedokázal zašpiniť ale to teraz nieje tak dôležité. Neskôr možno bude, ale teraz nie.
Keď som chlapca videl prvý krát, ležal na snehobielom oblaku a spal. Bolo pravé poludnie ale on bol unavený a tak si odpočinul. Tak ako odpočívajú levy a iný lovci. Pýtate sa teraz asi, prečo spal na oblaku. Azda nemá svoj dom? A ocka a maminku? Pravda že má. Dokonca jeho ocko je veľmi vážený muž. Je to totiž rozdúchavač. Rozdúchavač, to je taký človek, ktorého si ľudia volajú keď potrebujú rozžeraviť srdce domu. Srdce domu je otvor v hrubej stene a ligoce sa v ňom horúce svetlo. Niektorí si ho zakladajú sami a potom doň pridávajú konáre a tie sa premieňajú na ten ligot. Treba však na to hromadu konárov a tie sa rýchlo míňajú. Keď si však zavoláte k srdcu rozdúchavača, tak konáre nepotrebujete, lebo on do srdca dýchne a srdce potom dlho dlho ligotuje. Ale to teraz nieje dôležité i keď neskôr asi bude, lebo so srdcami to už tak chodí, že skôr alebo neskôr dôležitými sú.
Takže Kurbiel ležal na tom oblaku a po nejakom čase sa prebudil. Natiahol si chrbticu a na plné ústa zazíval, tak ako to robia levy. Postavil sa a šiel. K mostu. Lanovému. Takému čo je zavesený na lanách a má drevené stupienky. Po ňom sa vydal na cestu. Čosi spieval a šiel na iný oblak. Sebavedome prešiel niekoľko oblačných ostrovčekov až našiel most ktorí tu predtým nevidel. Bol na druhej strane pripevnený o zem. Zem bola vlhká a dvíhala sa z nej para. Vôňa ihličia sa rozmáhala po okolí a v diaľke znelo orlie „klí“. Chlapec bosý vkročil na tento kus sveta. Korene stromov sa pred ním uhýbali a vytvárali cestičku. Kurbiel bol sebavedomý, akoby vedel kam ide, ale pritom nevedel. Nemohol. Po ceste kráča prvý krát a aj tak si je istý kam ide. Rovno vpred, akoby vetril čosi na horizonte, ktorí nieje vidno. Korene ustupujú a cestička uzunká ostáva za chlapcom. Je to nová cesta. Ešte po nej nik nekráčal. Kurbiel vie ako kráčať kde sa nekráčalo a vidieť nevídané. Z diaľky znovu zaznelo „klí“ už po druhý krát. Chlapec spozornel a prikrčil sa. Privrel oči, zhlboka sa nadýchol a pravé ucho nasmeroval k nebu. Následne sa rozutekal takou rýchlosťou, div že tie korene stíhali uhýbať. Letel ako Jeleň. I keď jelene nelietajú, ale neskôr možno budú, ale to teraz nieje dôležité.
Kdesi na oblohe zaznelo tretie „klí“. Orol pozrel v ústrety slnku a spustil sa ponad teplé prúdy stúpajúce od borovicových lesov. Zobákom rozrážal vzduch a do krídel ho naberal až sa ho dalo vidieť. Keď ste vedeli ako. Letel majestátne a s prehľadom. Prúd ho neunášal, skôr on určoval tep vetra a maľoval na oblohe ďaleko sa vinúce pásy. Z nich potom padal zlatistý prach a všetko navôkol sa sfarbovalo do oranžova. To už bolo slnko pred koncom dnešnej, svojej, zdanlivej dráhy po nebesiach a ako obrovská žeravá guľa, sa chystalo schladiť v horizonte borovicového lesa. Orol letel presne tam. Nedbal na nedosiahnuteľnosť tohto cieľa. Lebo s cestami a cielami to už je raz tak, že ak vieš kam ideš, nemusíš tam dôjsť dnes. Vždy je čas odpočinúť si a orol zletel na neveľkú skalu. Jej vrchol bol ešte zaliaty oranžovou slávou zlatého prachu z orlích krídel a k skale viedla uzučká cestička z ktorej sa korene stromov uhýbali. Tu si k orlovi sadol chlapec Kurbiel a ešte dlho sa dívali do slnka a ostatných sĺnk, ktoré sú ešte ďalej a tak sú celkom malé, ako také bodky na nebesiach. Nič to však na tom, že sú malé. Lebo ak vieš kam ideš, tak ti môžu pomôcť, aby si sa nepoplietol. Lebo zem ťa z času na čas aj môže popliesť ale s nebom to tak nieje. Nebo má svoj prísny režim ale to teraz nieje až tak podstatné, aj keď neskôr možno bude ale teraz nieje.
Teraz chlapec pozerá na dnešný deň a dáva mu meno. Bude ho volať prvý z prvých dní. A miesto za sebou nazval borovicovou horou a to kadiaľ išiel bude od dnes úzka cestička. Všetko pomenoval. Aby to malo charakter. Lebo ináč by to bolo bez charakterné a to by potom neprospelo a nemalo zo seba radosť. No a miesto pred sebou nazval dobrodružstvo. Lebo ešte ho nevidel, ale už ho pozná -tak trochu. To teraz ale nieje dôležité, lebo to, už je iný príbeh.
