Urobila som všetko, čo som mohla? NIE! Urobila som len to, čo som mala

Mnoho ráz v živote som počula: „Urob všetko, čo je v tvojich silách, a potom to nechaj na Boha.“ Takto som dlho fungovala. Dala som zo seba maximum – to najlepšie, čo som mohla, a všetko, čo bolo v mojich silách. Do vyčerpania, do nechuti, ale stále všetko.

V takých chvíľach ľudia vidia obetavosť, usilovnosť, vytrvalosť, silu. A to, čo sa vidí, to sa predsa počíta. Aspoň tak sa to v tomto svete zdá.

Venujem svoj čas všetkým možným variantom, miniem všetky svoje sily, a keď už nemám, čo dať a urobiť, poviem: „Bože, je to tvoje. Ja som urobila všetko, teraz si na rade ty.“

Môže to byť jeden zo spôsobov, ako riešiť naše situácie, a niekedy je to potrebné. Ja som sa však naučila ešte iný prístup, za ktorý som nesmierne vďačná. Tento prístup mi ponecháva dostatok sily a radosti pre samotný proces. Nestrácam sa pri ňom v množstve možností, ale sústredím sa len na to, čo si odo mňa situácia žiada. Nie vždy sa to zdá ako najpodstatnejšie či najlepšie, ale ide o to jedno (alebo viac) úloh, ktoré mám splniť. Niekedy sa to môže javiť ako nepatrná maličkosť, ale učí ma to dôvere, trpezlivosti a radosti.

Boh nás učil pýtať sa Ho: „Čo mám urobiť v tejto veci ja?“ A učíme sa počúvať a čakať. Nie je to jednoduché, nikdy nebolo. V mysli sa neustále objavujú otázky: „Čo ak som mala urobiť ešte toto a tamto? A nemala som spraviť ešte… Čo ak… A nebolo by dobré skúsiť ešte toto?“ Takéto myšlienky sa premietajú v hlave, ale časom a skúsenosťami sa to všetko vyčisťuje.

Svedectvo sa potom stáva skalou, na ktorej staviame, posilňuje našu vieru a tešíme sa, že náš život je spolupráca so Stvoriteľom. Tento prístup nás učí zamerať sa na Neho, nie na seba. „Nie silou ani mocou, ale Duchom Svätým,“ hovorí Pán.

Vtedy sa veci v mojom živote hýbu tým správnym smerom, správnym tempom a ja si nemusím klásť otázky: „Čo som ešte mohla urobiť?“

Veľakrát to v našej zdanlivej realite môže vyzerať, že sme ľahostajní, leniví, nepracovití… pretože ľudia nevidia prácu srdca. Nevidia modlitby, prechádzky, pri ktorých sa čistí hlava a spájame sa s Ním. Možno im už vôbec nedáva zmysel to, čo vidia, že sa robí.

To je v poriadku! Aj keď sa s tým pocitom niekedy ťažko žije, pretože vtedy sa k vám nedostáva toľko pochvál a ocenení ako pri roztrhaní seba samej. Na druhej strane môžem zažívať pokoj, využiť čas, ktorý som neminula na veci, ktoré som nemala robiť. A môžem si povedať: „Urobila som všetko, čo som mala.“