V čom je veľká rodina iná?

„Ako to môžete uživiť? To ste chceli? Nerobíte si zo starších sluhov?“ …
Dostávame množstvo „vyčudovaných otázok, či na sieťach, alebo pokojne aj na ulici, či v obchode. Zaujímalo by ma, ako by reagovali malé rodiny, keby im položíme podobné otázky: „To ako zvládate s jedným, dvoma? Nenudí sa? Nemusíte ho stále nosiť na krúžky a kamarátom? Nebudú tiché, keď sú tak často len s dospelákmi? Nebojíte sa, že v škole zapadnú s masou a zmení ich to?“ …

My sa však tieto otázky nepýtame, lebo kedysi sme mali len jedno a potom dve a trocha sme si tým prešli. Aj dnes je veľa príležitostí, keď trávime čas len s malým počtom detí. No a obaja sme z dvojdetných rodín.

Tento článok však nijako nebude o porovnávaní veľkých a malých rodín a ani apel, aby niekto mal viac detí, ako si zaumienil. Čo vám dnes budem chcieť odkázať, je:

„Uvoľnime sa, prosím! Rodina je pohroma, nech je akéhokoľvek formátu, a v pohromách sa rodia hrdinovia. Nebojme sa ich priniesť presne toľko, koľko si zaumienime, či už ten počet je ohraničený alebo nie.“

Sľúbil som však odpovede, nie pohromu, tak poďme na ne a snáď sa nič nezrúti. 🙂

Financie

Alebo „ako to zvládate uživiť“?

Musím priznať hneď na úvod, že na toto nemám vysvetlenie, ako je možné, že to zvládame, a keď sme si párkrát chceli sledovať financie a tvoriť rodinný budget, všetko lietalo, až vybuchovalo, a tak sme to nechali na free style. Iba žeby nie.

S podnikaním som začal, keď sa narodil náš tretí. Bola to krízová doba, nežičlivá startupu zameranému na navrhovanie stavieb z prírodných materiálov. Myslím si však, že práve vedomie zodpovednosti za stále viac ľudí ma viedlo k prísnemu usporiadaniu si hodnôt – ako osobných, tak rodinných a pracovných, čo mohlo viesť k mojej uveriteľnosti v očiach klientov a aj mojich vlastných. No formovať partiu architektov a inžinierov, to nie je len tak. To je pohroma! Na tie som sa však doma adaptoval.

Dnes by som povedal, že rodina mi dala skillset byť dobrým manažérom ako doma, tak v práci. Ale pokojne to môže byť aj porekadlo susedoviec babky Terky: „Keď dá Pán Boh kravičku, tak dá aj trávičku.“

Plánovanie

„Ako to, preboha, stíhate?“

Na pôrod prvého som sa musel vypýtať z obhajob bakalárskej práce. To bolo v štvrtáku na fakulte architektúry, keď som tak už vcelku začal byť dobrým žiakom. Na promóciách som mal už dve deti a len tesne som sa vyhol červenému diplomu.

Každým dieťaťom sa mi upratal balík myšlienok a hlavne priorít. Čítaj ďalej a dozvieš sa aj to, kedy ma deti naučili mať dostatok času na šport, modlitbu a osobný rast. Keď sme mali 5 detí a začali plánovať odchod do USA, vyzvedali odo mňa aj skúsený podnikatelia, ako si upratať time management, aby mali priestor na všetko dôležité.

Rodinné plánovanie však nie je len o zvládaní načasovania. Je to o zosúladení nekonečného množstva potenciálne narážajúcich vzájomných nezhôd tak, aby vzniklo neopakovateľné a na vždy zapamätateľné dobrodružstvo, a toto je skill, ktorý má Janka a ktorého cibrenie pozorujem príchodom každého dieťaťa.

Mamičky na a po materskej sú tie najlepšie architektky. Do ateliéru som ich zobral už niekoľko a potvrdilo sa mi, že tá precíznosť, s akou vedia usporadúvať svoje životy, je priamo pretaviteľná do usporadúvania priestorov v architektonických návrhoch, ktoré potom vytvárajú životné prostredia s touto istou kvalitou.

Výchova

Úprimne? Nechápem, ako si môže niekto myslieť, že dospelák stojaci pred dieťaťom ho môže vychovať tým, že naň rozpráva. Nefunguje to medzi dospelákmi, nefunguje to v žiadnej práci, tak prečo by to malo fungovať v škole alebo v rodine?

Každé z našich detí, rovnako aj ja a možno aj ty, sa učíme testovaním situácií, do ktorých sa dostávame v nepretržite prebiehajúcom príbehu života.

Čím viac a rozmanitejších situácií zažijeme, tým živšie uchopujeme kontúry toho, ako chceme, aby náš život vyzeral – tu sa rodí vnútorná motivácia a následne schopnosť ísť za cieľmi učiť sa, čo k tomu treba, a správať sa tak, aby sme vytvárali prostredie, v ktorom chceme žiť.

Každým narazením na hranicu, nadchnutím sa nad krásou, prežitou bolesťou, uneseným dôsledkom, vypočutím, objatím, wow a aha momentom, spoznaním cudzích svetov, postojov a ciest sa stávame kultivovanejšími. A to sa deje tým účinnejšie, čím viacej príbehov blízkych ľudí môžem prežívať.

Myslím si, že toto je to, čo ma na veľkých rodinách vždy priťahovalo. Taká ich vnútorná integrita. Že aj keď vyšli do sveta, do škôl, intrákov, erazmov, práce, „neuvarilo“ ich to tak ako nás, čo sme boli jedináčikovia či z dvoch detí a mimo komfortnej zóny sme hneď „vymäkli“.

Transport

„Asi máte veľké auto“

Nie. Mám motorku. Ok, priznávam, mám aj „krízu stredného veku“ a máme aj veľké auto, ale cestovanie s deťmi je vždy náročné a takmer vždy za mojou hranicou únosnosti.

Tu vo videu si môžeš pozrieť môj pokus o upokojenie/zabavenie unavených detí v aute.

Takže aby sme sa vmestili do auta aj do kože, často idem na výlet osobitne na motorke alebo na ten výlet nejdem vôbec. O to častejšie si spravím výlet len s jedným alebo časťou detí. Treba však povedať, že sme sa ozaj veľa nacestovali po Slovensku, aby ho deti dobre spoznali. Než sme odcestovali do USA, tam sme pojazdili štáty, a keď sme sa vrátili na Slovensko a narodila sa naša ôsma…

… Európa neráta s autami pre veľké rodiny. Modely, ktoré sa v USA alebo v Ázii predávajú aj ako 10- či 11-miestne, sa do EÚ nedovážajú. Niektoré nespĺňajú emisné kvóty, iné nemajú potrebný dopyt. Takže ostáva sa na cesty deliť alebo zaobstarať mikrobus, na ktorého sa už však vzťahujú výraznejšie obmedzenia než na osobné autá a aj sú v iných cenových kategóriách.

Takže transport v tomto počte a na Slovensku ostáva pre nás náročnejšou témou, ale…

… už budúci rok si náš najstarší bude robiť vodičák. Takže vlastne prežívame len ten vrchol náročnosti a čaká nás skôr opätovné zmenšovanie vozidiel a synergia v delení sa na „transportné skupinky“.

Osobný život otca

Mal som 4 deti, rozostavaný dom a firmu v ťažkostiach, keď prišlo vyhorenie z rodičovstva.

Vtedy som si zaumienil, že „dýchaciu masku musím v turbulencii nasadiť najprv sebe“. Lenže čo je tou dýchacou maskou v mojom živote? A tak som sa miesto práce pobral do hory stretnúť s Bohom. V tichu zasnežených kopcov som hľadal odpovede a tie postupne prichádzali.

Keď ma dnes niekto zavolá rozprávať o tom, ako byť úspešný, budem hovoriť o počúvaní Božieho hlasu. Nemám iný návod, než krok za krokom sa nechať viesť. A tak ma viedol.

Od každodenného čítania Biblie a rozjímania v horách k dvíhaniu ťažkých váh. Od modlitieb a štúdia diel velikánov cez vnímanie jeho prítomnosti v každom momente kreslenia architektonických návrhov, kozmických habitatov či dinosaurov. Od meditácie k boju v ringu či na tatamoch.
Od hľadanie Boha k nájdeniu seba.

Takže keď práve vyjdem z posilňovne a niekto sa ma spýta, či už som sa modlil, odpoveď je: „Áno, a bola to ťažká modlitba.“
Keď sa vrátim z behu, „táto modlitba mi riadne vyvetrala hlavu“.
A vychádzajúc z jazera cítim, „ako sme zamierili na hlbinu“.

Všetky tieto aktivity mi neuberajú z môjho osobného a pracovného života ani minútu. Práveže ony tvoria priestor na to, aby som v osobnom aj pracovnom živote mal schopnosť podávať „dýchaciu masku“ každému, kto to potrebuje.

Osobný život matky

Myslel som, že túto časť dám napísať Janke, ale nakoniec sa pokúsim o vylíčenie jej osobného života z môjho uhla pohľadu.

Matka nemá osobný život! Áno, je to také jednoduché. Ak je osobný život to, čo prežíva dievča, ktoré nemá deti, tak toto matka už nezažije nikdy.

Bol som pri 7,5 pôrodoch a to, čo som videl, bolo také radikálne pretvorenie jej tela, emócií, duše a ducha, že s plnou vážnosťou hovorím o novom človeku. Tento človek už nikdy nebude uvažovať o živote ináč než v kontexte prepojenia na svoje deti. Azda aj preto je ľahšie mužom vyvádzať deti z domova do sveta. Ale aj keď odídu, navždy ostanú „paralelným programom“ v jej mysli, modlitbách, koláčoch…

Kávička s kamarátkami, stretká spoločenstva, vlastné diela a biznisy…, sama v chráme, sama s mužom, sama so sebou bude mať vždy svoje miesto, ale nikdy som nevidel väčšej radosti v tvári, ba aj na celom tele, než keď matka obklopená svojimi šťastnými deťmi prežíva dobrodružstvo.

Ak si čakal v tomto článku praktické rady alebo východiská zo situácií, v ktorých sa ty a ja ocitáme, sklamem ťa, nebudú ani v nasledovnom texte. Môžem ti však sľúbiť nastavenie, ktoré si už asi vytušil v mojom doterajšou zdieľaní.

Čo sa nás nikto nepýta

Či prídeme na návštevu

S pribúdaním detí ubúdali pozvania na návštevu. Či už z priestorových, akustických, alebo kalamitných 🙂 dôvodov, dnes už chodíme len na pár miest a nie sme jediná veľká rodina, čo toto zažila. Nie je to však o tom.

Možno sme my prestali pozvania prijímať, a preto prestali chodiť. Nech už to je tak alebo onak, nie sú to len autá pre veľké rodiny, po čom niet dopyt v našej krajine. Hoc sme motorom ekonomiky a inkubátorom intelektuálneho potenciálu, spoločnosť od bežných ľudí až po vedenie krajiny nás zakategorizovalo ako marginálnu skupinu so všetkými jej tieňmi.

Odchádzajú do zahraničia a nás čaká asi to isté – hovorím o deťoch z veľkých rodín v našom okolí. A niekedy aj celé rodiny. Veď aj my sme sa skoro nevrátili. Ale sme tu a pýtame sa:

„Chce ísť táto krajina ozaj smerom, kde veľké rodiny nemajú svoje miesto?“

Koľko zhybov spravím

Myslím si, že väčšina ľudí nechce počuť názor rodičov veľkých rodín. Myslím vo všeobecnosti na akúkoľvek otázku. Radi nás však pozorujú. Čudovať sa jak nad tureckou telenovelou, krútiť hlavou a občas dohovárať. Búrame ich predstavy a vytrhávame z komfortnej zóny.

Naše názory sú pritom plné otázok, a ako môj doterajší text, s minimom odpovedí. Veď koľko detí, toľko otáznikov. Každým sa však stávame schopní uniesť ťažšie bremeno nejasností a neistôt. Veď keď vidím tie rodiny s menej deťmi, ako majú všetko „vypiplané“ a akí sú z toho pyšne uštvaní, rád by som na nich zvalil všetky naše otázniky, aby vedeli, že riešenie nie je v odpovediach, ale v nesení správnych otázok.

„Ako to všetko zvládate?“ opýtajú sa odvážnejší. „Nezvládame,“ odpovedám a v tom je ukrytá sila.

Zhybov spravím cca 8 sérií po 8 opakovaní – tak ako počet detí, čo nosím na tých rukách. Ale neviem to presne, lebo si to takto nepočítam. Radšej obmieňam úchopy a snažím sa prísť na to, ako spraviť ten jeden dokonalý na jednej ruke.

Kto už však dnes robí zhyby o jednej ruke a v takom veku a s toľkými starosťami?

Každý, kto si v mladosti spravil „domácu úlohu“.
Lebo v 30-tke sa rozhoduje, ako bude vyzerať tvoja 40-tka, na jeseň sa rozhoduje, ako bude vyzerať tvoje novoročné predsavzatie, a to, o koľkej ideš spať, hovorí o tvojej odhodlanosti, nie skorý ranný budíček.

Poďme si teda pozrieť, čo viedlo moju rodinu k tomu, že to zvládame aj napriek tomu, že nevieme „ako“.

Musíš vedieť, o čo sa oprieť

Mal som 30 rokov, keď som začal chodiť do spoločnosti starších mužov a otcov. V USA bol vekový priemer mojich priateľov vyšší než mojich rodičov. Počúval som ich príbehy – veľa smutných, všetky víťazné. To, čo rezonovalo najčastejšie, bolo opieranie sa o hodnoty, z ktorých vychádzajú myšlienky, potom slová a nakoniec skutky.

Chlapi rozprávali príbehy o tom, ako napriek všetkým možným snahám prichádzali o majetky, manželstvá deti, seba. Až v momente, keď na modlitbách (v hore, chráme, na rybačke…) a rozhovoroch s bratmi pomenovali svoje hlavné životné hodnoty, začali prichádzať na to, ako žiť.

Aj naša rodina má svoje hodnoty, tie tvoria našu identitu, symbol, ku ktorému sa môžeme vracať a ktorý nám napomáha nájsť smer pre každé nové dobrodružstvo.

Každá rodina sa začína dvoma

Tvoj životný partner/ka nie je „druhé krídlo, bez ktorého nevzlietneš“.

Ak ideš do vzťahu s tým, že očakávaš šťastie, ktoré ti prinesie ten druhý, je len otázka času, kedy prídu deti a toto šťastie rozmetajú po okolí ako lego a ty sa budeš zvíjať v bolesti pri došliapnutí na každú spomienku.

V Amerike sa mi opakoval sen, ako deti prinášajú kocky lega a ja ich skladám dokopy na robota, ktorý sa transformuje na kozmickú loď. V priebehu rokov mala kozmická loď stále jasnejšie kontúry. V tom čase sme ja a Janka, zväčša separátne, chodili na terapie, kde sme sa učili nachádzať svoju identitu a opúšťať vzájomnú spoluzávislosť.

Dnes vidím romantickú silu lásky v starodávnej romantike, kde muž je bojovník odhodlaný tasiť meč a žena vojvodkyňa pripravená napnúť luk a už len čaká na to iskrenie medzi nimi, ktoré zapáli pochodeň na osvetlenie dobrodružstiev, ktoré spolu môžu zapáliť. No a deti sú ako šípy v ich tulci.

Alebo ak chceš, rodina je miesto, kde sa z Lega TECHNIK a IDEAS stáva Lego ICONS. Na nás je to rozhodnutie, či sme ochotní pripraviť dosť veľa kociek

Každý rast sa začína víziou

Dáme deti do školy alebo homeschooling? Aké krúžky? Mesto či dedina? Pes alebo mačka?

Z toho by sa pokojne zbláznil aj skúsený psychológ. Nie však rodič, ktorý má usporiadané priority, a tie sa usporadúvajú podľa vízie či misie.

Zblázniť sme sa zo všetkých víziev domácnosti a domova šli aj my, ale pomohli nám rodiny na rodinných táboroch, ktoré na Slovensku založila organizácia Mládež s misiou. Tam sme videli, ako rodiny, ktoré sú si vedomé svojej vízie alebo misie, vedia s prehľadom prioritizovať a tak robiť aj ťažké rozhodnutia, ako napríklad odísť na formáciu do zahraničia, čo sme potom spravili aj my.

V každom období máme viac alebo menej zarámcovanú rodinnú víziu. Najprv to bolo vízia homeschoolingu, potom korábu, ktorý nás doviedol do novej zeme (USA), po návrate postupné budovanie už viacerých vízií, lebo staršie deti hľadajú svoje vlastné smerovania a teraz pred nami stojí jedna veľmi veľká, o ktorej hovoríme doma už dlhé roky, ale zatiaľ ju nikomu neprezradíme. 🙂

Dnes si neviem ani predstaviť žiť rodinný život zo dňa na deň a nemať vedomie, kde vo veľkom príbehu dnešných čias sa nachádzame. Tento príbeh vidím v horách na modlitbe, v činkárni pod závažiami, v deťoch, keď sa hráme a konštruujeme, v Janke, keď píše, vo mne, keď kreslím.

„Uvoľnime sa, prosím! Rodina je pohroma, nech je akéhokoľvek formátu, a v pohromách sa rodia hrdinovia. Nebojme sa ich priniesť presne toľko, koľko si zaumienime, či už ten počet je ohraničený alebo nie.“