Som dobrá matka nie preto, čo robím, ale kým som

Nikto nevie zdvihnúť adrenalín tak ako toto dievča. Milujem ju najviac na svete a tieto riadky nemajú nič spoločné s ňou. Sú o mne, o mojej ubolenej duši a nezvládnutých emóciách.

Keď sa dostaneme do konfliktu, pocity, ktoré prúdia mnou, sú ako jed, a tie vyvolávajú ďalšie pocity.

Takže som taká naštvaná, že keby som neodišla, neručím za seba. Všetko sa to vo mne melie a ja neviem, čo s tým. Nie v tejto chvíli.

Odchádzam. Ak to stihnem. Nie preto, že chcem skryt svoje emócie, ale preto, lebo viem, že moje emócie vládnu nado mnou a ja strácam kontrolu.

Potrebujem kyslík z neba. Miesto, kde nevidím a nepočujem. Iba Jeho. I za cenu, že deti ostanú na niekoľko minút samy. Idem von alebo sa zamknem v izbe. Lapám po dychu a pýtam sa, čo som to za matku. Ako ma môžu zachvátiť tieto emócie k mojej milovanej dcére? Prečo? Prečo sa mi to deje? Teraz to však nevyriešim.

Dýchaj, zhlboka až do brucha. Som dobrá matka nie preto, že robím dobré veci, ale preto, kým som.

Viem, že moje pocity ani činy neurčujú moju hodnotu a to, akou matkou som. Viem to! Ale aké ťažké je to v tejto chvíli. Viem, že sama sa z toho nedostanem. Je to boj. Boj nielen v mojej mysli, ale i ten duchovný. Komu sa podám?

Prijmi svoje emócie. Objím ich a daj ich Ježišovi

Zatiaľ prehrávam. Chytil ma do pasce viny a myšlienok, aké následky to bude mať na jej zraniteľnú dušu. Hodil na mňa hanbu a žaluje na mňa. Prehrávam, som v tom celá.

„Dýchaj. Dýchaj! A poriadne vydýchni. Vydýchni z plnosti svojho brucha tú odpornú hnusobu. Nie je tvoja! Nemáš s ňou nič spoločného!“ Počúvam tichý hlas a nasledujem jeho inštrukcie. Hneď ako môj zadúšavý plač utíchne, idem na to. Ale nemám síl. Cítim, akoby som chcela ostať v tom a nechať sa premôcť, ľutovať sa. Nech to všetci vidia – čo mi spôsobili.

Ďalší boj! Sebaľútosť a obeť. Inštrukcie sú však jasné. Počujem ich. Musím sa rozhodnúť. Je to také ťažké. Bože, daj mi silu rozhodnúť sa pre Lásku.

Dýcham. Zhlboka. A začínam pri výdychu nielen vydychovať vzduch, ale aj tú hnusobu. Každým výdychom kričím „šu“.

Cítim, že odchádza hnev, smútok i hnusoba. Dostávam sa k sebe. Prichádza kyslím a vyživuje moje bunky, ktoré dostali zabrať.

Môj duch sa dostáva ako-tak k životu. Ale ešte nie je po všetkom. Prvý krok je za mnou a ja som práve prebrala do svojich rúk štafetový kolík a bežím ďalej. Tu sa však môj víťazný beh ešte len začína.

Zajala som svoje myšlienky, emócie však stále bublú. Nevadí. Spomínam na slová svojej priateľky: „Prijmi svoje emócie. Objím ich a daj ich Ježišovi.“

A tak posúvam štafetu ďalej. Odovzdávam svoje emócie. Neanalyzujem ich, neposudzujem. Sú mojim priateľom, lebo mi pomôžu dostať sa k ich zdroju. Ale nie teraz. Je mi lepšie. Stále viac a viac.

Bežím ďalej svoj víťazný beh. Ale dokončím ho? Ešte dva kolíky predo mnou. Stojím pred kolíkom pokory a pokánia.

Môj hnev nemá nič spoločné s ňou

Schádzam k svojej milovanej. Hľadím do jej slzavých očí a plačem s ňou. „Je mi to tak ľúto. Tak veľmi ma mrzí, čo som ti povedala a ako som sa k tebe zachovala. Nič z toho nie je pravda.“

Slzy mi padajú do úst, ako sa snažím nájsť tie správne slová: „Si úžasná. Ľúbim ťa.“ V objatí plačeme a činíme pokánie jedna k druhej. Toto je miesto prepojenia. Miesto, odkiaľ vychádza život a uzdravuje vzťahy. Láska prišla dole k nám.

Viem o jej bolesti. Jej najbližší človek, ktorého miluje najviac na svete, zranil jej mäkké srdce. „Môj hnev nemá nič spoločné s tebou. Nemôže za to. Maminka má v sebe gombík, ktorý keď sa stlačí, stane sa toto. Nemôžeš o ňom vedieť. Chcem, aby si to vedela. Pracujem s Ježišom na tom, aby tam ten gombík nebol.“ Snažím sa to dovysvetliť, aby vedela, že ona nie je príčina.

Usmejeme sa na seba v láske a vieme, o čom hovoríme. Viem, že už nemôžem viac urobiť. Odchádzam, lebo pre mnou je ešte posledný kolík. Odpustiť sebe a prijať sa.

Chytím ho vôbec? Zrazu sa celá situácia tvári, akoby bolo možné štafetu dokončiť i bez neho. Môžem ho vlastne chytiť? Pôsobí tak vznešene, sebaisto, akoby celý žiaril. Vôbec sa nehodil ku mne. Som takmer v cieli a ja váham. Môžem sa ho dotknúť? Teraz už viem, že musím. Nielen sa ho dotknúť, musím ho prebrať, vlastniť a dobehnúť cez cieľovú pásku.

Prijímam sa. Som žena, matka v procese transformácie svojej ubolenej duše. Mám právo zlyhať. Mám právo urobiť chybu. Odpúšťam sebe, rovnako ako odpúšťam svojim deťom a rovnako ako mne bolo už dávno odpustené. Preto musím prebrať kolík. Už dávno je môj. Prijímam sa a odpúšťam si, lebo už som prijatá a je mi odpustené. Som milovaná tam, kde som, a s tým, čím som. Amen. Bodka. Žiadne ale neexistuje.

 Fotografie: Patrícia Oravcová