Rozhodujem sa pre vzťah, nie pre dokazovanie pravdy – Vždy mám na výber

Často stojím pred rozhodnutím, ako budem v krízových situáciách reagovať. Pýtam sa seba: „Ako teraz zareagujem? Strelím mu? Začnem kričať?“

Vyletím ako revúci lev a idem dokazovať pravdu v tejto situácií, rozsudzovať, mudrovať, poučovať alebo najskôr zvolím vzťah – prepojenie s deťmi, upokojenie situácie a až neskôr sa pustím do riešenia?

Sú to nanosekundy, kedy toto rozhodovanie u mňa prebieha. Ak vôbec. Alebo sa rovno spustí môj nahratý programom, a reagujem automaticky. Jasné, záleží od situácie. Nahratý program je fajn v určitýh situáciach, a urýchľuje nám život. Asi by som sa zbláznila, keby som sa mala pri otváraní dverí vždy zamyslieť ako sa to robí, či ich otvorím, pravou či ľavou rukou. Ale čo ak niektoré programy, nie sú až tak užitočné a neprinášajú mi efekt akoby som chcela? A takých je veľmi veľa. Preto sa v týchto situáciach, učím zastaviť a uvedomiť si, že vždy mám na výber to zmeniť a nepovedať si: „Ja už som raz taká, nedá sa nič robiť.“

Sú to pre mňa tie najdôležitejšie rozhodnutia. Lebo tie sú vo vzťahu s mojim manželom, deťmi, priateľmi.,… A rozhodujem sa či tento vzťah požehnávam alebo kameňujem, práve tým ako sa rozhodnem zareagovať, pozrieť,….

Vďaka deťom sa učím zastaviť a premyslieť moju reakciu. Zvolím vzťah alebo pravdu?

Krízová situácia – „strácam kyslík“

Plánujeme deň. Čo podnikneme, kam pôjdeme? Vznikli tábory rozdelenia a oportunisti sa hlásia k slovu. Bojkot a nekonečné dohadovanie kam pôjdeme.

Keď príde moment zhody – začne chystanie. To nekonečné chystanie a nakladanie do auta. Kakania a cikania na poslednú chvíľu, balenie plienok, hľadanie topánok, riešenie konfliktov, zber zabudnutých vecí / keď sú už všetci v aute/. Je to napäté, ale nevadí. Nevzdávame sa. Držíme zameranie. Trochu s pohnutou náladou, ale ide sa do auta.

„Bojujeme o vlastné prežitie, o vlastné myšlienky, o svoju identitu. „

Každý má v aute svoje miesto, ale kombinácie zasadacieho poriadku sa dáko nie a nie vyčerpať. Nové, denné spolčené partnerstvá sa prejavujú, a vynucujú si sedenie pri sebe. Vonku 38 stupňov – v aute ešte viac. Tí ktorí si sadli na svoje miesto a zachovávajú pokoj – prichádzajú oň v dôsledku nekonečného čakania, saharských teplôt a nečakaných výkrikov. Atmosféra v aute sa stáva nedýchateľná. Sme v koncoch. „Strácame kyslík.“ Bojujeme o vlastné prežitie, vlastné myšlienky – o svoju identitu.

Keď „strácam kyslík“, teda uvedomujem si, že prestávam zvládať situáciu, znovu sa musím zastaviť a povedať si: „Janka – pokoj. Máš na výber!“ Áno, mám minimálne dve možnosti: Upokojiť sa a hľadať cestu zo situácie čo ma dusí – aby som doplnila kyslík a urobila zdravé rozhodnutia. Ako nájsť kyslík alebo dobiť life nájdeš v tomto videu. Alebo – zostanem pridusená a urobím rýchle, nepremyslené rozhodnutie, ktoré neprináša život, ale iba nutné prežitie situácie.

Prichádza na rad rozhodovanie

Stojím pred neľahkým rozhodnutím – ako budem reagovať na naše deti. Je to boj v nanosekundách. Zvolím strom života, a teda vzťah = hovoriť o veciach z pozície pepojenia a vzájomného porozumenia? Chcem jesť ovocie pokoja, radosti, lásky, porozumenia….?

Alebo zvolím strom poznania dobra a zla – dokazovať pravdu bez ohľadu na to, čo prežíva druhý a len donekonečna mudrovať,poučovať a vysvetľovať? A nasýtim sa ovocím nepokoja, nervozity, plaču,…?

„…ak uverím, že nemám čas, v tom okamihu strácam život a volím smrť.“

Z môjho pozorovania som si všimla, že ako prvý faktor do rozhodovania vstupuje čas. Ten neúnavný bojovník, ktorý ide proti mne. Alebo ja proti nemu? On vlastne vstúpil do hry rozhodovania už dávno. Sedeli sme za stolom, keď sme kukali na hodinky a plánovali. A uverili sme tomu, že musíme niečo stihnúť. Ako by nám niečo malo ujsť. Ale čo? Potraviny? Pumpa? Preliezky? Park – do ktorého sme sa rozhodli ísť? Veď to všetko tu na mňa čaká zajtra, dokonca i pozajtra, i popozajtra….Niektoré z nich dokonca 24h denne. Ak pustím tohto zlodeja času do mojej hlavy, ak uverím, že nemám čas, v tom okamihu strácam život a volím smrť….

Strom poznania dobra a zla – rozhodujem sa pre dokazovanie pravdy

…Volím teda strom poznania – rozhodujem sa zostať pridusená a robím rozhodnutia, ktoré vlastne ani nechcem robiť. Stávam sa sudcom a rozsudzujem kto má pravdu – hľadám vinníka, …

Toto rozhodnutie prináša so sebou vysoký tón hlasu – alebo hlboký a mocný. Už ako má každý „rád“. Nálepkujem moje vlastné deti tým – kým nie sú. Určite ani o jednom zo svojich detí nepremýšľam ako o hlupákovi, o šibnutom, no i napriek tomu ich v tej situácii viem takto pomenovať. Potom prichádzajú na rad tresty, vyhrážky, poučenia, či dlhé kázania. Ak sme majstrami – tak pristupujeme i k nesplniteľným úlohám: „Okamžite sa ukľudni.“ Úprimne! Kto z nás to dokáže?

„Naším zameraním neboli deti – ale vyraziť …“

Boli to situácie, kedy deti boli nevypočuté, nepochopené, pretože nebol čas to riešiť. Našim zameraním neboli deti – ale vyraziť, a tak sme sa rozhodovali pre ten najrýchlejší spôsob, ako naplniť náš cieľ. A to tak, že ako rodič – sudca súdim, rozsudzujem – čo je dobré a čo zlé. Som spravodlivá, dokazujem svoju „pravdu“ za každú cenu – i na úkor vzťahu.

To prinieslo ovocie, ktoré sme museli jesť – hnev, uplakané deti, zlú náladu, vnútorné napätie a pocit viny. Vzťah sa síce strácal, ale bolo jasné: kto má pravdu – kto je na vine v celej tejto nepríjemnej situácií.

Lenže – o to mi vôbec nešlo. V skutočnosti mi nejde o to, kto má pravdu. Ide mi o vzťah s mojimi deťmi.

Pracovne to nazývame, že víťaz nie je ten, kto má pravdu, ale ten čo má viac lásky.

Strom života – rozhodujem sa pre vzťah

….život, ….prepojenie, ….kyslík…. ale ako ho nájdem v týchto krízových situáciách, keď sa mi spúšťa môj nahratý program, ktorý ani nechcem spustiť, lebo už som sa rozhodla pre strom života – rozhodla som sa zvoliť vzťah – pred svojou pravdou.

„ak nájdem zdroj kyslíka, nájdem aj život a prinesiem ho i ostatným.“

Viem, že ak nájdem zdroj kyslíka, nájdem aj život a prinesiem ho i ostatným.

Ako na to?

1. Som rozhodnutá. Vedome volím život – teda vzťah.
2. Opúšťam situáciu, ktorá ma dusí skôr, ako sa spustí môj starý nahratý program. Na chvíľu nevidieť, nepočuť. Stretnúť sa so sebou, so svojimi myšlienkami a s Bohom. S Tým, ktorý mi dá kyslíkovú bombu. Zhlboka dýcham, odmietam všetky negatívne myšlienky o svojich deťoch a rozhodujem sa to skúsiť zvládnuť. Už viem, že nie som obeťou situácie. Už nemusím!
3. Dostávam kyslíkovú bombu a vraciam sa späť k miestu činu.
4. Utišujem plačúcich a ubolených. Objímam a povzbudzujem. Tých urazených stískam tiež, súcitim s nimi a vyjadrujem im porozumenie. Nezameriavam sa na situáciu ako takú – nehľadám vinníka, nerobím závery a nerozsudzujem.
5. Určíme hranice, dôsledky, odmeny a ich podmienky. To nám pomôže vyhnúť sa hľadaniu pravdy, lebo každý bude vedieť aké sú pravidlá – hranice.
6. Keď mám dostatok kyslíka, dokážem sa sústrediť a vidieťpríčinu reakcií mojich detí a nie nereagovať na dôsledok ich správania sa. Niekedy je to nedostatok spánku, inokedy nenaplnená citová nádrž, nevypočutie,…
7. Nešetrím peknými slovami, a tým uvoľňujem život – kyslík a klimatizujem atmosféru v aute.

Zvládla som to s Božou kyslíkovou bombou. Zvolila som si svoje deti – náš vzťah – pred sudcom. Neukameňovala som ich – ale posilnila náš vzťah. Vedia, že sú milovaní. A to sú tie situácie, kedy vidíme ovocie, ktoré sa nám dáva jesť zo stromu života. Ovocie pokojnej cesty, odpustenia si, radosti, dobrej nálady, spoločného času.

A tak sa učím, aby sa tento proces rozhodovania stal nahratým programom, ktorý bude vždy voliť vzťah. Je to však cesta.

Neobviňujem sa. Som na ceste

Každé ráno sa rozhodujem pre život. Ale niekedy to jednoducho nezvládnem. Aj na to mám právo. Nezvládnuť situáciu.

Sú dni, kedy si večer líham a rekapitulujem deň. Zistím, že dnes som zožala viac ovocia zo stromu dobra a zla – ako zo stromu života. Moje myšlienky začnú na mňa útočiť a snažiť sa mi povedať, ako som to nezvládla a ako nie som dobrou mamou. Ale to sme už opäť na začiatku rozhodovania sa. Ostanem pridusená svojimi myšlienkami, alebo pôjdem hľadať kyslík?

„…odmietam moje nevhodné správanie. Ale nie seba!“

Po tých nepodarených rozhodnutiach, už s dočerpaným kyslíkom, idem k svojim deťom, k svojmu manželovi a prosím o odpustenie. Vyznávam, že som nekonala správne, dávam veci do poriadku a odmietam moje nevhodné správanie. Ale nie seba! Lebo viem, že nie som sama, a že zajtra je tu ďalší deň, ktorý mi dá tisícky nových možností rozhodnúť sa inak.

A toto učíme i naše deti. „Nevadí, že zlyháš, že zareaguješ nevhodne.“ To sa všetko učíme, sme spoločne na tejto ceste: „Sme tu, aby sme ti s tým pomohli.“

„Dôležité je – aby si sa vždy túžil vrátiť k stromu života.“

Aby nezabudli, že víťaz je ten – kto má viac lásky, nie ten – kto má pravdu.

Author: Janka