Aké to bolo pozerať sa po ôsmykrát na dve paličky?

Prvýkrát som zažila pocit: „Bože, to snáď nie.“

Dovtedy som žila svoj sen o veľkej rodine. Niežeby predtým niektoré bábätká neboli prekvapením – boli. Ale vždy zapadali do môjho vysnívaného plánu. Tak ako niekto sníva o jednom, dvoch, troch deťoch alebo žiadnom, my sme snívali o veľkej rodine.

Aj napriek tomu, že sme si nikdy nepovedali „končíme“ alebo „to je naše posledné,“ i keď som stále dúfala v dievčatko, bola to rana. Prekvapenie, šok… Nazvite to, ako chcete.

Keďže to prišlo v období, ktoré nebolo práve najľahšie, o to viac som zápasila. Nie s prichádzajúcim bábätkom, ale sama so sebou. S otázkami: Čo na to povie moja druhá polovička? Čo bude? Ako to zvládneme? Čo auto? Čo deti? Čo rodina? Čo… čo… čo?

Niekoľko dní som žila s týmito myšlienkami sama. I keď som vedela, že to nie je dobré pre mňa, rozhodla som sa nepovedať to hneď. „Nepoviem, nie teraz. Počkám.“

Ale na čo? Sama som nevedela. Možno kým si to uložím, kým prejdú prvé obavy… No sama som tomu neverila. Vedela som, že kým v tom nebudeme dvaja, nebude to dobré.

Vedela som, že to nebude ľahké ani pre neho, ale vedela som aj to, že v tom budeme spolu – tak ako vždy. A predsa som nepovedala. Strach nemá logiku, žiadne racionálne zdôvodnenie. Nie v tomto prípade. Teraz sa na to pozerám ako na hlúposť. Ale aj tie sú súčasťou môjho života.

Tehotenstvo, ktoré prekvapilo

Prvýkrát som zažila pocit, alebo aspoň podobný, ktorý možno často zažívajú ženy, ktoré tehotenstvo prekvapí. Tehotenstvo, s ktorým sa neráta. Ktoré hneď nepoteší. Z ktorého je najskôr smútok ako radosť.

Niekto tento pocit zažije hneď pri prvom dieťatku, niekto pri druhom… a niekto možno vôbec. Ja som ho zažila až pri našom ôsmom.

A bolo to ťažké. Mala som výčitky zo svojich emócií. Cítila som, že ubližujem bábätku tým, že sa neteším. Že ho hneď neprijímam. A na druhej strane ma prepadla myšlienka: „Čo ak je to konečne to dievčatko?“ Bol to obrovský zmätok.

Mala som pocit, že tie dni som prežívala bolesť za všetky maminky a bábätká, ktoré niečím podobným prešli. Tú bolesť, nevyrovnanosť, strach, osamelosť…

Možno aj niektorá z vás zažila niečo podobné. Možno úľava prišla z rôznych dôvodov až neskôr alebo až keď ste držali bábätko v náručí.

Je to veľká téma emócií, bolesti, procesu uzdravovania a odpustenia. Viem, že nie vždy sa to končí zázrakom držiacim v rukách.

Ale verím, že v každom prípade môžeme zažiť odpustenie, úľavu, povzbudenie, prijatie seba samej – a nakoniec radosť.

U mňa sa to zlomilo, keď som to povedala manželovi. Ale o tom zas nabudúce.

Tému odpustenia, sebaprijatia a nakoniec radosti nájdete aj v mojej knižočke Sebastiánko a jeho zázračné pastelky na: www.zazracnepastelky.sk 

Fotografie: Patrícia Oravcová