Je homeschooling pre mňa a moju rodinu?

Homeschooling je cesta dlhého procesu. Tých, ktorí sa na ňu podujmú, spája túžba dať deťom niečo viac, hľadať spoločne tieto cesty. Nejde o triky, tipy či návody, ale o objavovanie cesty. A o ňu sa chcem s vami podeliť.

Čoskoro začneme 12. rok homeschoolingu. V roku 2019 sme na tri roky odišli do Ameriky, vtedy ako sedemčlenná rodina. Dnes bývame v domčeku na dedine s ôsmimi deťmi, teda už desiati.

Každý, kto začína s homeschoolingom, má v sebe veľa otázok i očakávaní. Odpovede na ne máte každý sám v sebe – potrebujeme len vnútornú silu, aby sme tieto odpovede objavili.

Naša cesta k domácemu vzdelávaniu

V roku 2012 bolo na Slovensku asi len 50 rodín, ktoré homeschoolovali. Vtedy mal náš najstarší syn tri roky a dcéra rok a pol. Veľmi sa nám tá myšlienka páčila, korešpondovala s našimi rodinnými hodnotami, spôsobom života, ktorý sme chceli ako rodina viesť, a tým, kde sme videli naše smerovanie.

Hoci som prežívali veľké prvotné nadšenie, to samo by nestačilo.

Aj vo mne sa spočiatku bili sa vo mne dva svety. Na jednej strane strach z toho, že to nezvládnem, čo budú hovoriť druhí, ako to budem vysvetľovať rodine… Na strane druhej vnútorné nadšenie a stotožnenie sa s touto myšlienkou.

K rozhodnutiu pomohlo viacero vecí:

• Postaviť nohy nášho „stola“ – čítala som v tom čase knihu Prebuďte svoju vnútornú silu od Antonyho Robbinsona. Písal o tom, že naše presvedčenie je ako doska stola, ale ak nemá dostatočne pevné nohy, neustojíme to, keď prídu tlaky zvonku. Preto sme spoločne hľadali nohy nášho „stola“. Píše aj o tom, že človek si vyberá rozhodnutie podľa toho, čo mu pomôže vyhnúť sa bolesti a strachu z nej alebo dosiahnuť radosť. Vedela som, že si chcem vybrať radosť, ktorú som videla v homeschoolingu.
• Podporiť prirodzené prostredie –práve pedagogika Márie Montessori hovorí o senzitívnych obdobiach detí – v nich môže dieťa veľmi rýchlo a jednoducho nasať informácie, keď mu na to vytvoríme vhodné prostredie. Chcela som vo svojich deťoch podporiť ich prirodzený rast a vývin, rozvíjať ich dary a talenty.
• Pozrieť sa aj na vzdelávanie z Božej perspektívy – na Slovensku prednášal misionár Ad de Bruin z Holandska. Spolu s manželkou sa stali úplnými priekopníkmi v domácom vzdelávaní v Holandsku, dokonca si museli vysúdiť, aby mohli svoje deti učiť doma. Hovoril aj o Božích princípoch v školstve. To mi dodalo odvahu.

Viac sa o týchto dôležitých bodoch dočítate TU.

Dôležité sú hodnoty srdca

Nejde však len o to, či je to vhodné pre moje dieťa, ale či je to vhodné aj pre mňa ako rodiča a pre nás ako rodinu. V škole vzdelávanie tvorí systém, ktorý tam je, učiteľ a deti. Ale domáce vzdelávanie tvorí rodina – členovia, ktorí v nej sú. Preto záleží na tom, kde sa vy ako rodina vidíte, aké sú vaše hodnoty a kam smerujete. Neexistuje na to instantná odpoveď.

Ani pre mňa nestačilo budovať si argumenty a presvedčenia len na úrovni rozumu, ale nájsť aj argumenty srdca. To, čo je pre nás autentické – pre konkrétne osoby i rodinu. To je niečo, čo nikto nemôže napadnúť ani odargumentovať. Nikto nemôže povedať protiargument na to, že sme jednoducho chceli byť spolu. To je pre nás dôležitá hodnota.

Hodnota srdca je niečo, čo človeka podrží, aj keď prídu zlyhania, ťažkosti a keď sa všetko začne rúcať. Je to niečo, čo vás prenesie tým obdobím.

Prvé kroky v našej rodine

Najprv sme začali homeschoolovať so synom, ale dcéra išla do školy. Napriek tomu, že sme verili, že je to pre nás ako rodinu a deti to najlepšie, aby ostali doma, vždy sme im nechali priestor a slobodu rozhodnúť sa, či chcú ísť do školy, alebo ostať doma.

Syn bol rozhodnutý zostať doma, učeniu mu išlo veľmi ľahko, prirodzene. Dcéra chcela ísť do školy – kvôli vzťahom, prostrediu, bavil ju celý proces, bola vtedy jediné dievča medzi bratmi. V plánovaní a organizácii ju hnala zodpovednosť v tom, aby sa ráno vychystala, išla do školy, vrátila sa z nej, prípadne išla na nejaký krúžok. Avšak samotná škola bola úplná katastrofa. Museli sme sa učiť doma s ňou – matika zle, písanie zle… Chodili sme do školy kvôli tomu, čo bolo treba vybaviť alebo konzultovať s učiteľkou, prečo jej to nejde. Ale ona si z toho nerobila ťažkú hlavu. Emócia, ktorá sa niesla okolo toho všetkého, bola pre ňu príjemná, tak nejako pretrpela 45 minút na hodinách.

Ďalšie deti boli homeschoolované a v 2. ročníku už dcéra nešla do školy, pretože sme sa práve pripravovali do Ameriky. Tak sme si nastavili systém, vyskúšali sme si to a v Amerike sme mali vtedy všetky tri, potom štyri deti na domácom vzdelávaní.

Prvotné nadšenie pretrvávalo u detí aj u mňa veľmi dlho. Vtedy deti chodili spať ešte skoro – o siedmej. A ja – ako namotivovaná mamina – som po nociach s manželom vyrábala pomôcky, do polnoci sme maľovali, strihali, laminovali… Snažila som sa pripraviť doma prostredie, aby bolo naozaj podnetné. Veľmi ma to bavilo, napĺňalo, všetko išlo podľa plánu, deti nádherne prekvitali.

Keď nadšenie vystriedali strachy

Potom prišli prvé skúšky. Prvý rok ešte nebol taký náročný, syn bol popredu, zvládli sme to. Ale v ďalších ročníkoch už prišli aj pochybnosti. Nemyslela som si, že to na mňa tak doľahne a že tomu podľahnem. Zisťovala som, koľko strachov je ešte stále vo mne – čo si učiteľka pomyslí, že som ich to nenaučila, čo ostatné deti, ako sa budú porovnávať na skúškach…

Opäť som si prechádzala odpoveďami na to, prečo som sa do toho vôbec púšťala a či by im v škole nebolo lepšie.

V tom všetkom som cítila, že som kvôli strachom začala dávať tlak na deti a strácala som s nimi prepojenie. Úplne sa z toho vytratila pôvodná hodnota – byť spolu, mať spoločne kvalitný čas. Šla som iba z rozumu – toto ich naučím, toto musím zvládnuť, toto bude na skúškach, vtedy bude termín…

Bolo to pre mňa náročné. Zároveň som si uvedomovala, že deti rastú a ja musím flexibilná na to, čo potrebujú. Deti pribúdali a ja som už nestíhala toľko vyrábať ani chystať. Všetko, čo som si predstavovala vo svojich očakávaniach, sa zrazu rúcalo.

V tej frustrácii som mala dojem, že by bolo lepšie, keby boli v škole. No potom sa stala kľúčová vec, ktorá sa stala novou opornou nohou môjho presvedčenia.

Pokračovanie nabudúce.

Fotografie: Patrícia Oravcová