Prečo som sa nebál zobrať synovi mobil?

Zobrať tínedžerovi telefón bola pre mňa tá jednoduchšia časť celej témy. Spraviť to tak, aby sa nikto necítil ponížený, ale práve naopak – nabral silu do budúcnosti, je už ťažšie. A o tom bude tento článok.
„Bojím sa zobrať dieťaťu mobil.“ – je veta, ktorú som v poslednej dobe počul stále častejšie, a nerozumel som jej. Ja som sa nebál.
A vlastne, čoho by som sa mal obávať? Na túto otázku som dostal rôznorodé odpovede:

1. Bojím sa, že sa bude hnevať.
2. Bojím sa, že stratí prepojenie s napredujúcimi technológiami.
3. Bojím sa, že stratí kontakt s rovesníkmi a bude outsider.
4. Bojím sa, že mi nebude môcť zavolať, ak by sa niečo stalo.
5. Bojím sa, že sa stratí naše „pohoďácke“ prepojenie…

Poďme si to všetko postupne prebrať.

Môj najväčší strach

Nebolo to prvýkrát, čo som mu zobral digitálne zariadenie, a nebolo to ani strmhlav, ale malo svoju postupnosť – hoci nie úplne premyslenú, keďže to bolo pre nás celkom nové.

Musím však povedať, že u nás platilo vždy pravidlo, že vlastný mobil alebo tablet môže mať dieťa až od 13 rokov, a do 2 rokov v zásade žiaden čas za obrazovkou.

Obdobia s neobmedzeným screen time sa u nás v posledných 10 rokoch striedali s Family Linkom a so spoločným časom pri zariadeniach, kde viaceré deti naraz používali mobil, tablet či počítač – alebo ich používali spolu s nami, rodičmi. Raz sme stanovili hranice, inokedy pravidlá a vložili dôveru do detí, že budú schopné sebaregulácie.

Na začiatku som skúsil dať synovi tablet, s tým, že ho môže používať tak dlho, ako chce. Trochu sa zahral a išiel von. Vyzeralo to, že sebaregulácia funguje. Neplatilo to však pre všetky deti. A o pár rokov, keď sa obsah v digitálnych médiách stal doslova magnetickým, už toho nebol schopný ani on, ani nikto iný.

Mal som z toho chaos a dosť som sa vytrápil. Ako mám predvídať, čo bude na ktoré dieťa fungovať? Ako mám deťom vysvetliť, že mám pre ne tie najlepšie úmysly?
Ocitol som sa na veľmi nepríjemnom mieste. Videl som mnohoraké situácie, ktoré tento digitálny rozmer priniesol, rozprával som sa o nich s priateľmi, mentormi a hlavne s Jankou.
Vtedy sme siahli po zdrojoch, ktoré sa viac alebo menej venovali neurológii, životnému štýlu alebo priamo deťom a elektronike. Za všetky by som rád spomenul tieto:

• Krotitelia displejov – kniha od Slávky Kubíkovej, ktorá sa opiera nielen o skúsenosti, ale aj o exaktné štúdie a vykresľuje jasné súvislosti.
• Mužom.sk – mužský online magazín, kde čerpám poznanie o tom, čo to znamená byť mužom v 21. storočí. Často sa tu rieši mužská integrita verzus moderné technológie, a to aj s významnými hosťami zo sveta biznisu, psychológie a športu.
• Škola líderšipu – absolvoval som ju v USA. Prvý ročník bol zameraný na vedenie seba samého – venovali sme sa hodnotám, hraniciam a sebadisciplíne. Nasledujúce dva ročníky sa týkali rodiny, komunity a spoločnosti.

Výsledkom celého tohto štúdia, tréningu, pozorovaní a počúvania neboli priame odpovede na to, ako manažovať deťom čas za obrazovkami. Odpoveď bola vlastne úplne inde.

Nezáleží na tom, koľko času a na akých aplikáciách trávia deti svoj „digitálny čas“, ale či sa v nich buduje odolnosť. Myslím tým schopnosť odolávať vonkajším vplyvom tak pevne, aby nezasiahli integritu ich vnútorného sveta a odhodlanie napĺňať svoje životné povolanie.

Dalo by sa povedať, že všetky vyššie spomenuté strachy z odobratia mobilu u mňa nahradil jeden ďaleko silnejší strach – strach, že nebudú odolné.
V skutočnosti to ale neprežívam ako strach. Nie. Je to jeho opak. Je to odhodlanie ukázať deťom, aký krásny, naplnený a užitočný môže byť ich život, keď ho vedia vedome a cieľavedome žiť. Ak to znamená, že pôjde sebaregulácia bokom a zasiahne rodičovská regulácia, tak je to iba preto, aby deti opäť nadobudli svoj vlastný zmysel pre reguláciu, ktorý sa im v digitálnom svete stratil.

Čo nás naučilo sedem detí o obrazovkách

7 detí je vcelku solidná vzorka, na ktorej sme videli rôznorodé reakcie na možnosť siahnuť po digitálnom zariadení a na jeho odobratie. Tu treba poznamenať, že keď sme pred 10 rokmi umožnili nášmu najstaršiemu hru na tablete, tieto technológie a aplikácie boli na veľmi odlišnej úrovni. V zásade šlo o hru šachu a pozeranie YouTube naučných videí s minimom reklám.

To sa za roky zmenilo a dnes už digitálnemu svetu dominujú sociálne siete, youtuberi a prichádza na scénu umelá inteligencia s „odpoveďami na všetko“.

Vďaka tomu sme mohli odpozorovať jednoznačný trend:

„Nech má dieťa väčšiu, menšiu alebo minimálnu tendenciu k závislosti na digitálnom zariadení, časom sa inklinácia k zariadeniam začne prejavovať u každého a rastie.“

Preto sme vedeli, že ak majú naše deti obstáť a naučiť sa aj v tejto veci sebaregulácii, budeme im musieť ukázať, ako vyzerá reálny svet a že je príťažlivejší než ten digitálny.

Ako spraviť reálny svet príťažlivejším než je ten digitálny?

Odpoveďou na všetko je vzťah. O tom, kde všade sme boli a ako sme rôznymi spôsobmi budovali spoločné hodnoty, víziu a ciele, sú naše ostatné články a vlogy. Pre účel tohto článku poviem len 3 esenciálne princípy, ktoré zafungovali nám, a budem gradovať k najdôležitejšiemu:

1. Dobrodružstvo – mať spoločné historky, dobrodružstvá, zážitky aj „modriny“. Vrchol dobrodružnosti našej rodiny bolo, keď sme 40 dní boli bez domova v USA. Ale sú to aj vianočné „putovania po vianočných ostrovoch“, cestovanie po hradoch a športové zápolenia.
2. Vízia – snažíme sa s Jankou na každé obdobie, či už 3, 7 alebo aj viac ročné, vytvoriť akési povedomie, že ako rodina za niečím ideme. Dlho to bola príprava do USA a život tam, ale predtým to bol nábeh na homeschooling a teraz je to čosi ešte grandióznejšie, ale to je zatiaľ naša súkromná záležitosť 🙂
3. Prítomnosť – tento bod ťa asi neprekvapil, mám pravdu? Dokonca si myslím, že tento jeden bod vie nahradiť aj predošlé dva. Je to viac než byť kúl otec alebo chápavá mama, rozhodne viac než rodič, čo všetko povolí, alebo ten, čo nepovolí, ale všetko dôkladne vysvetlí. Byť prítomný znamená, že dieťa je vypočuté a cíti, že som v jeho živote zaangažovaný – ako fyzickou prítomnosťou, tak mentálnym nasadením a duchovnou podporou.
   Na posilnenie tohto aspektu u nás slúži v prvom rade čas pri ukladaní k spánku, ale aj spoločné stolovanie. Príležitostne individuálny čas, stolné hry, tréningy… A počas týchto aktivít mať oči na vnímanie toho, čo ukazujú, uši na vypočutie a srdce na porozumenie.

Na posilnenie tohto aspektu u nás slúži v prvom rade čas pri ukladaní k spánku, ale aj spoločné stolovanie. Príležitostne individuálny čas, stolné hry, tréningy… A počas týchto aktivít mať oči na vnímanie toho, čo ukazujú, uši na vypočutie a srdce na porozumenie.

Keď oddelenie spája /digitálny detox

„Detox od návykovej látky trvá nejaký čas, a inak tomu nie je ani pri návyku na digitálny svet. Avšak ani raz sa nám nestalo, že by do 24 hodín neprišlo naspäť naše milé a prívetivé dieťa.“

Z hormonálneho hľadiska ide o čosi ako dopamínový návyk. To však nie je jediný hormón, ktorý vytvára príjemné emócie. Napríklad taký oxytocín, ktorý sa vyplavuje aj pri objatí, ťažko nahradí displej, ale ľahko ho poskytne hore spomínaný vzťah. Na celkovú pohodu človeka však vplýva celý rad hormónov vyplavovaných vo vyvážených dávkach, a tiež striedanie „hormónov pohody“ s „hormónmi napätia“, napríklad pri zdolávaní dobrodružstiev.

Poďme na proces detoxu. Áno, zahundre si a skúša na nás triky. Robí to preto, že skúma, kde sú naše hranice, a keď na ne narazí, cíti sa bezpečne. Vie, že existuje bezpečný priestor a vie aj to, kedy sa hýbe mimo neho. Ak by žiadne hranice v rodine neboli, dieťa by nemalo túto možnosť, a namiesto „výprav za hranice“ by mohlo v zúfalom pokuse o hľadanie bezpečia či porozumenia celkom stratiť smer.

Naša skúsenosť je, že ak vidíme, že dieťa trávi za zariadením veľa času, prestane javiť záujem o vzťahy a svoje životné ciele/dobrodružstvá. Vtedy zasiahneme, a ono prejde týmito 3 fázami:

1. fáza – hnev. Obviňuje nás z toho, že sa „zrúti svet“ a že sme najhorší rodičia na svete.
2. fáza – ticho. Nebaví sa s nami, prípadne nepomáha alebo mešká s večierkou.
3. fáza – spojenie. Začne nám spätne rozprávať, čo zažil, čo plánuje a ako nás ľúbi – je späť 🙂

U každého je to iné. Kým jeden môže mať prejavy ozaj výrazné, tak ako tu opisujem, u iného to môžu byť len jemné odtiene, ale +- je to ten istý 24- až občas 72-hodinový postup.

Ako nestratiť krok s dobou? Alebo technokracia verzus tradicionalizmus

Pripravujeme deti na dobu vesmírnu. Nielen v programe Astrovisum, ale aj u nás doma, a súvisí to priamo s mojou prácou.
Som architekt v dvoch štúdiách – Ateliér ARCHA, zameraný na tradičné, prírodné a ekologické stavby, a Space ARCHA, kde navrhujeme stavby do vesmíru a pomáhame výskumným organizáciám z oblasti vesmírneho sektoru. Takže môj každodenný život je pretkaný históriou a budúcnosťou. Myslím si, že všetky tieto tri práce a ich vitálnosť deklarujú, že sa orientujem v danom smere a viem veľmi efektívne prepájať tradičné hodnoty s progresívnymi technológiami za účelom vytvárania nielen domovov, ale aj vzdelávacích, pracovných či odpočinkových priestorov a prostredí. Preto…

„…keď deťom beriem mobil či iné zariadenie, nehádam sa, ale som značne presvedčený, že to napomáha tomu, aby vedeli udržať tempo s dobou.“

Na porozumenie „doby“ si potrebujeme ujasniť tieto tri časové dimenzie:

Minulosť overila všetko, čím sme si prešli, a čím hlbšie do nej vidíme, tým lepšie vieme predpovedať trendy budúcnosti. A čo je pre mňa ešte dôležitejšie, vyextrahovať konštanty, ktoré sa nemenia alebo menia len veľmi málo, a spraviť z nich oporné hodnoty nášho života. To je v mojej práci prírodný materiál ako drevo, slama či hlina, ktoré sú preverené stáročiami a naďalej ponúkajú pre široké spektrum účelov tie najlepšie vlastnosti.
V rodinnom živote to je pre nás spoločné stolovanie, ukladanie spať, príbehy, dobrodružstvo… ktoré vytvárajú vzťah, o ktorom som písal vyššie.

Prítomnosť ponúka trendy, ale tie prichádzajú a odchádzajú do zabudnutia. Dnes možno vyzerá, že umelá inteligencia nahradí aj predošlý trend sociálnych sietí, ale emaily sa píšu naďalej a dokonca sa ukazuje, že správne a zrozumiteľné vyjadrovanie sa bude kľúčovejšie než v predošlých dekádach.

Budúcnosť preverí naše terajšie dohady, ale s takmer istotou vieme povedať, že to, čo hodnotovo dáva zmysel viac ako 100 rokov, bude dôležité aj naďalej, a technológie, ktoré podporia hodnotovosť, budú pravdepodobne dostatočne prispôsobené na to, aby sa ich človek vedel chopiť a nemusel vyslovene držať krok s trendmi.

„Pre budúcnosť detí je preto lepšie, ak v prvom rade kultivujú svoj hodnotový svet, potom odbornosť, a až z nich vychádza voľba potrebných technológií, či digitálnych zariadení.“

Nebojím sa, že moje deti stratia krok s dobou práve preto. A práve preto im tú „novú dobu“ v podobe technológií radšej vezmem, akoby som ich mal nechať stratiť v spleti „digitálnych trendov“, zabudnúť na svoje pestované hodnoty a tak stratiť budúcnosť, v ktorej majú nad sebou kontrolu, sú odolné a vedia, kam idú.

Ako technológie spájajú generácie a prečo je kultivovaný prejav dôležitejší než kedykoľvek predtým

Superschopnosť, ktorú má dnešná mladá generácia vďaka digitálnym médiám, môže pomôcť na túto pokrokovú vlnu naskočiť aj babyboomerom (generácia starých rodičov). Tým, že dnes už nie je nutné rozumieť špecifickým rozhraniam medzi človekom a digitálnym zariadením, tak ako sme to zažívali my, mileniáli, keď nám spadla 95-ka a museli sme ísť pevnou linkou (ak sme ju mali) zháňať toho jedného IT machra, ktorý vedel zachrániť počítač v BIOS-e.
Dnes ovládame stále viac zariadení hlasom a stačí nám, aby sme vedeli pomenovať, čo potrebujeme.

Tu sa znovu dostávam k tomu, prečo u nás doma je dôležitejšie vedieť veci odkomunikovať, kráčať za odbornosťou a byť hodnotovo nastavený.

Umelá inteligencia je vcelku šupák, keď sa s ňou rozprávam šupácky. Ale vie mi pomôcť riešiť aj komplexné zadania, ak sa viem správne a odborne vyjadrovať.
V USA sme zažili, že bolo bežnou praxou v školách učiť nielen prezentovanie, ale aj argumentáciu (debatovanie), prejav a také vyjadrovanie sa rečou či písaným textom, ktoré vedie k jasnej a zrozumiteľnej komunikácii.

Práve táto zrozumiteľná komunikácia môže prepojiť všetky generácie s technickým pokrokom a aj keby nás len prepojila navzájom, bude to pokrok hodný budúcnosti.

Návrat k ľudskosti

Inteligencia je nič v hodnote človeka, ak ju porovnáme s charakternosťou. Inštitúcie – od škôl cez úrady až po vedenie štátu – svojím spôsobom ohodnocovania kladú viac alebo menej dôraz na vedomosti a schopnosť s nimi narábať. Nie je to síce celkom to isté ako inteligencia, ale nazývame to tak.

Výsledkom je, že vzdelaného človeka považujeme za lepšieho a schopnejšieho. Stav inštitúcií to však nepotvrdzuje. A čo sa s nami stane, keď nás technický pokrok prerastie? Je to už len pár krokov, než sa z umelej inteligencie stane nástroj schopný riešiť všeobecné komplexné úlohy a bude vedieť lepšie vyhodnocovať údaje aj v takých profesiách, ako je právo, medicína či vedenie štátu. Čo bude s človekom?

Budeme sa snažiť byť inteligentnejší než stroje, ktoré sme vytvorili?
Neskoro!

Je tu však oblasť, ktorú nám ani umelá inteligencia, ani stroje, ani digitálny svet vziať nevedia. Je ňou ľudskosť. Vo svete vedy operujeme s kvalitou nazývanou vedomie a vo svete teologickom hovoríme o duši alebo aj duchu. To sú kvality, ktoré nám prinášajú blízkosť, aj keď mlčíme; uzdravenie, aj keď nepracujeme; a múdrosť, aj keď neanalizujeme dáta.

Preto som dospel k názoru, že viesť deti tak, aby kráčali s dobou, je rovnako jednoduché a zároveň ťažké, ako tomu bolo stáročia. Stáročia to bolo o vedení k vnútornej identite a stroje či technológie sú vždy len nástrojmi na realizáciu tejto miery vnútornej kvality.

„Naše deti nebudú také, aké si ich predstavujeme. Môžu však byť odolné a autentické. Ak im ukážeme hodnoty, ktoré odolávajú času a prinášajú skutočné ovocie, nebudeme sa musieť obávať, že ich život bude závislý od prechodných trendov. Naopak, budú sa vedieť orientovať v neustále sa meniacom svete, pričom zostanú verné týmto hodnotám.“