Kapitola 2. Dobrodružstvo

Dnes vám rozpoviem ako príbeh pokračoval po tom, čo naposledy skončil. I keď on neskončil. Len mal akoby záver. Lebo za každou cestou, aj keď je uzučká, je treba spraviť záver a pomenovať ju, aby sme sa nestratili. A tiež musíme pomenovať aj tie cesty, ktoré nás domýlili a my sme preto zablúdili. Aby sa nám to nabudúce už nemuselo stať. I keď môže sa. My ju zas pomenujeme a aj to je cesta. Na cesty je odborník Kurbielova mamička. Tá vie o ceste všetko. Ako sa vinie, začína a končí, čo všetko potrebuje aby bolo vláčne a dobre sa pieklo. Najradšej pečie buchty. Buchty na cesty. Teraz sa možno smejete, že tu žartujem a hrám sa so slovíčkami a aj to je pravda. Lebo ako som už povedal, všetko v podobenstvách je pravda, aj keď si to vymyslím. Ale musí to byť pravda. A pravda je, že Kurbielova mamička pečie tie najlepšie buchty. Neobyčajné. Tak sa volajú. Veď viete. Všetko má svoje meno a pomenovanie. Neobyčajné sa robia z cesta, ktoré má v sebe mnohé malé semienka. Aj veľké, ale tie malé sú najdôležitejšie a potom sú v nich ešte všakovaké iné prísady ale tie sú tajné a neviem ich ani ja a ani Kurbiel. Neobyčajné sú z cesta ktoré je špeciálne vhodné na cesty a tak si ich Kurbiel vzal so sebou.

Ráno sa chlapec prebudil na skale. Pod sebou mal hromadu borovicového ihličia. Ešte bolo šero, ranné vtáky sa modlili pieseň v ktorej bolo všetko. A tak začal popiskovať aj chlapec. Našpúlil pery a pískal rovnako pri výdychu ako aj pri nádychu. A vôbec. Ani si neviete predstaviť ako dôležité je dýchať keď pískate pieseň. Dych vháňa do hrudných prieduchov bojovníkov vzduch a ten nesie so sebou vône a aká je vôňa, taká bude pieseň. A tak chlapec spieva pieseň prebudenia. Keď dospieva, sadne si a bude jesť a veru už aj vyberá z vreciek buchty. Je to neobyčajné, že tie neobyčajné buchty mal len tak vo vrecku. To obyčajne nieje vôbec dobré. Ale ako som spozoroval, tu je veľa vecí inak ako by som logicky čakal. Pritom ale dávajú zmysel. Tak napríklad tie buchty boli nakoniec celkom malé. Kým boli vo vrecku. Ale na vzduchu sa nafúkli a boli veľké ako bochník chleba. Kurbiel sa najedol a zvyšky buchiet dal naspäť do vreciek. Už sa nad tým ani nečudujme, lebo ešte čudnejšie veci sa budú diať.

Druhý deň sa začal a chlapec bosou nohou kráča po kameni. Dnes ide opatrne. Došľapuje pomaly na špičky a potom dupne pätou. Duf, duf, du du du duf. Kamene pod jeho nohami sa začnú posúvať a uhýbať jeden vedľa druhého a za seba. Akoby to bol nejaký zamykací zámok, či hodinový strojček. Skala sa dáva do pohybu a chlapec len opatrne podupkáva. Tu sa pod ním skala roztvorí a on ostane stáť len na dvoch neveľkých kameňoch, trčiacich zo steny tejto jaskyne. Jaskyňa smeruje rovno dole. Kurbiel sa obzerá aby si prehliadol toto miesto. Veď tu je po prvý krát. Nemá však obavy. Lebo keď by mal, tak to by znamenalo že nevie kam ide, ale on do noci s orlom pozeral hviezdy a pomenoval včerajší deň a tak teraz kráča odhodlane do vnútra dnešného dňa, ktorí pomenoval dobrodružstvo. To znamená dobro a družstvo a to je dobré a tak sa nebojí.

Kamene sú klzké, opatrne schádza po nich. Jaskyňa sa neustále mení, lebo skaly ešte stále ustupujú a pretvárajú sa. Tu odrazu pod jeho nohami zmizne stupeň na ktorí šiel vkročiť. Cez vlasy mu prešiel prúd vetra od stredu zeme a on padá. Naraz posledné korene stromov, čo ešte rastú v tejto hĺbke, sa ho dotýkajú, obopínajú a držia ho v bezpečí. Všade sa rozlieha vôňa podhubia -micélia, čo korene sebou priniesli a Kurbiel je v bezpečí. Vydýchne si, otočí zrak k vchodu do jaskyne, aby videl ako hlboko sa už dostal. Otvor ktorím prišiel je už len malým krúžkom v šedomodrej spleti koreňov a kamenia. Spúšťa sa k najbližšiemu stupienku a už zas opatrne kráča ďalej. Hlbšie. Hĺbka ho láka. Vždy bol hĺbavý a zaujímalo ho čo je vo vnútri v srdci veci. To má po otcovi. Krok za krokom teraz kráča do stredu hory a možno aj do stredu zeme, keby ho nevyrušili malinké svetielka. Len tak preleteli okolo neho a stúpajú nahor. Malinké zlaté iskričky. Ako zo srdca domu keď ho jeho ocko rozdúchava. Hrajú sa vo vetre a pretekajú ako prúdy pramienkov, že kto bude prvý. Ale to, kto bude prvý nie je teraz dôležité. Možno neskôr bude, ale skôr si myslím že ani nie. Lebo kto bude prvý, nebýva prvoradé.

V strede medzi iskierkami začínajú poblikávať aj dve väčšie svetielka. Sú iné. Akoby oválne a vsadené do jamôk. Držia si od seba odstup, sú pomalšie a opatrne sa blížia ku chlapcovi. Na chvíľu zmiznú, potom sa objavia celkom inde, potom zažmurkajú a opäť ich niet. Kurbiel sa obzerá čo sa to deje. Prichytil sa jednou rukou o skalu, upevnil svoj postoj na kamenných stupňoch, tak ako to robia bojovníci a jednou rukou dočahuje pred seba. Čosi šípi. Ruka ho začína svrbieť a cíti na nej cudzí dych. Hrejivý a opatrný. Rovnako ako ten jeho. Potom sa mu čosi pod rukou zachveje a opäť sa objavia tie žmurkajúce svetlá, mierne prižmúrené a rovno pred jeho tvárou. „Kto si“? Pýta sa Kurbiel. Oči sa ešte väčšmi prižmúria a tvár mu ovanie teplý dych. „Ahoj. Ja som Kurbiel a ty si v mojom dobrodružstve. Ďakujem ti že ma púšťaš do toho svojho dobrodružstva a možno aj sveta.“ Oči sa odvrátia a z hlbín vyletí väčšie množstvo iskier, až osvietia jaskyňu a záhadnú bytosť. Teraz už nestojí tvárou v tvár Kurbielovi, ale poklusom ide pred ním do bočnej chodby. Kurbiel ju nasleduje. A na cestu im svieti čoraz viacej iskričiek. Dostávajú sa do akejsi neveľkej siene. I keď v tomto jaskynnom svete pôsobí veľká. A je tu už aj iné svetlo. Z povrchu sem preteká niekoľko prúdov prameňa a nesie so sebou slnečný svit. Do toho tie iskričky. Pulzujúce svetlo odhaľuje bytosť z jaskyne. Je malá , kráča po štyroch a… „Veď ty si polárna líška“ Zvolá chlapec na bytosť. Tá sa k nemu otočí, prikývne a naznačí hlavou, kam chce ísť. Medzi prúdmi prameňa je na skalnej stene miesto z kade vychádzajú iskierky. „Au, pália“ Presvedčí sa Kurbiel. Niečo však zvláštne si všimne. Ustúpi a obzrie si skalu. Je na nej nápis. Nie celkom jasný. Akoby z hviezd zlatého prachu. To z nich sa to tak iskrí. A všetky pospolu tvoria akýsi nápis. Kurbiel ho ale nevie prečítať. Bude to čosi starobylé alebo tajné. Ak však niekto bude vedieť čo to znamená, tak určite Kurbielov ocko. Ten pozná pradávne knihy, písma a symboly. A to už čoskoro bude dôležité. Nie však teraz, Lebo to už bude ďalší príbeh a dobrodružstvo sa končí. Polárna líška si sadla na skalu vedľa chlapca. Pozerajú spolu na tie zlaté hviezdy a len čo pomenujú všetko v tomto dni, ukladajú sa k spánku. Dobrý druh k svojmu druhovi, na konci tohto dobrodružstva. Iskierky sa tiež poukladajú okolo nich aby ich hriali. A v jaskyni končí druhý z prvých dní.