Denník dyslektického dinosaura

Prečo niekto uspeje a iný nie, a prečo viem, že ja uspejem

Som neobyčajne šikovný, alebo len čudák?

Ako dieťa som tak nejak veril, že som šikovný. No čas v základnej a strednej škole ma ubezpečil, že som hlboko priemerný. Začal som si klásť skromné ciele, a keď som sa aj odhodlal na niečo odvážnejšie, neočakával som plnohodnotné výsledky. Roky ktoré nasledovali potom, boli najväčšia haluz. Vtedy som začal o sebe veriť, že som čudák. Najprv sa mi podarilo veľmi úspešne skončiť univerzitu s mojou zvláštnou diplomovkou. Potom som založil ateliér archa – kde sme prvé dva roky nevedeli nájsť poriadneho klienta – lebo to, čo sme ponúkali, bolo pre ľudí až moc čudné. Na dôvažok všetkého sme sa s rodinou presťahovali do 120 ročného domu, omietli ho hlinou, zateplili slamou, betónovú strešnú krytinu vymenili za trstinu. Neviem, či na toto boli naši spoluobčania pripravení, lebo ešte veľa ďalších vecí sme uchopili za celkom iný koniec, než je bežné.

Potenciál ukrytý mimo merateľných tabuliek

Mal som na učilišti spolužiaka. Zvláštny formát. Taký obyčajný a zároveň nevšedný chlapec. V rámci teórie rozumel len málo čo. Slovenčina, matika, elektrika – nič z toho sa ho netýkalo. Keď vysielali v telke “ veľký IQ test národa”, vytešoval sa, že sa dostal kamsi na priemernú hodnotou a teda – že nie je zaostalý. Úplne mu to stačilo, ba ešte sa aj tešil. Na praxi, kým majster vysvetľoval názvy a pojmy – driemal, na náboženstve si ťažko pamätal poučky. Keď však bolo treba pomôcť, povzbudiť, zastať sa slabšieho – bol prvý. Mal taaaak dobreee srdce. A keď sme na praxi mali vypracovať zadanie, pomáhal aj ostatným. Sám si vedel doma vyrobiť kadejaké mašinky. Ako by mu miesto krvi, v žilách prúdil elektrický náboj. A na konci dňa, on bol ten, čo vedel opravovať elektrické stroje a prístroje. My ostatní – čo sme mali trochu lepšie známky od neho, sme vedeli len poučky. Poviem vám, keby som bol zamestnávateľ, z celej našej triedy by som si vybral jeho. Loaiálny, pracovitý a zžitý s odborom. Často sa to deje – že testy a tabuľky do ktorých sa snažíme vtesnať- nakoniec vôbec nevypovedajú o našom skutočnom potenciály.

Talentovaný, inteligentný… no proste má na viac

Na prvej hodine s riaditeľom MSU (Morning Star University), tu v USA na fakulte vodcovstva, sme rozoberali čo je dôležité na to, aby niekto skutočne uspel v nejakom obore. Vravím : “ Buď máš talent, alebo musíš byť ozaj vytrvalý, ale nikdy nedosiahneš takú úroveň, ako ten čo má talent a vytrvalosť.” A väčšina triedy mala podobné závery – že talent je veľmi podstatný. Na to ale riaditeľ položil svoju obľúbenú otázku: “ Ozaj?” A ukázal nám jednu štúdiu o dlhodobom pozorovaní dvojčiat, ktoré boli od detstva adoptované dvomi rôznymi rodinami. Po rokoch strávených v týchto rodinách, jeden z nich sa stal vynikajúcim hudobníkom a druhý vonkoncom nie. Jeden z nich vyrastal v muzikantskej rodine a ten druhý nie. Hádajte, ktorý je ktorý? Ten čo vyrastal medzi muzikantami – prirodzene sa stal muzikantom. Samozrejme – denne trénoval a bol vytrvalý. Znamená to, že na prostredí záleží viac ako na talente? Na to sa nás riaditeľ spýtal, ako vieme, že niečo ako talent ozaj existuje? Zostalo ticho.

Potom sa ozvali spolužiaci z hudobného odboru: “ á čo taký naj huslisti sveta? Dali by to bez talentu?” Na to sa riaditeľ opýtal, koľko taký huslista precvičuje? Všetci sa zhodli, že to je niekoľko hodín denne. Boli by takí dobrí bez toľkého cvičenia? Koľko percent z výsledku je talent, koľko rozvoj zručnosti a koľko prostredie? Talent sa zrazu dostal na chvost celej rovnice s odhahom: 10% a menej. Ktosi sa spýtal: “A čo IQ? To predsa hovorí o tom, že niekto má proste naviac.” “Ozaj?” pýta sa riaditeľ a hovorí ďalej: “ Čo je to inteligencia? Ako sa meria? A kto to meranie vyhodnocuje? Nie je to azda špecifická skupina so špecifickou zručnosťou?” “Veď áno.” odpovedáme a riaditeľ pokračuje: “ Takže čo vlastne merajú? Nie je to meranie určitej duševnej schopnosti, v ktorej vynikajú a spôsobom akým v nej vynikajú práve oni?”

Alternatívna inteligencia


A tak uvažujem, či nemôže existovať alternatívna inteligencia – individuálna pre každého človeka, sledujúca nie perfekcionizmus – ale excelentnosť, nie rovnakosť – ale individualitu. Vedeli by sme vytvoriť v našich rodinách, komunitách, školách a v spoločnosti prostredie, v ktorom sa bude rátať tá inteligencia, v ktorej bude môj spolužiak vystupovať ako excelentný, ba bude vedieť, že je na dobrej ceste k úspešnému, hodnotnému a radostnému životu? A my ostatní dostaneme spätnú väzbu – budeme vedieť, že naše čiastkové poznania, ak ich nevieme pretaviť do užitočnej zručnosti, nám v budúcom zamestnaní spôsobia ťažkosti, a že múdre poučky z výchov ešte neznamenajú, že vieme žiť.

A vlastne by sa vôbec nemusela merať. Asi by sa ani nemala. Ale mala by sa rátať. Byť dôležitá. Hovoriť o nej. Ako keď ti dieťa donesie svoju novú kresbu. Ukáže, odprezentuje a dychtivo čaká tvoju reakciu. Samé od seba túži po spätnej väzbe. A ty nemôžeš ináč, len nadšene skúmať, čo to vlastne je, prečo – a ak si toho schopný, dáš mu nejaké podnety. Ono potom ide, uvažuje, prehodnocuje a zapracuje do ďalšieho diela. Je odvážne a to je správne. Dosahuje svoju excelentnosť celou svojou kreativitou. To si vyžaduje inteligenciu – takú, ktorú nevieš zmerať, ale spôsobuje – že v živote uspeješ.

Áno, som čudák a nie je to čudné

„Nezastaví ma talent druhého – lebo ja s nikým nesúťažím. Neodradí ma tabuľka – lebo sa do žiadnej nevpíšem.“

Zrazu všetky pochybnosti o tom, či som čudák, či mám na to – aby som uspel, či mám dostatok talentu a vôbec všetkého, čo potrebujem, dostali odpoveď: „ÁNO.“ Všetko to už mám. Tvorca na nikoho nezabudol. My ľudia sme si vyrobili tabuľky, aby sme sa zmerali a napasovali, aby sme sa kontrolovali a naprávali. „DOSŤ“! Nebudem. Nebudem sa vtesnávať do tabuliek. Som kto som. Najlepšia verzia mňa – už ju len rozbaliť. Odhodiť masky, neveru, strach. Priniesť svetu čo len ja priniesť môžem – lebo od počiatku som bol na to určený. Nezastaví ma talent druhého – lebo ja s nikým nesúťažím. Neodradí ma tabuľka – lebo sa do žiadnej nevpíšem. Nezaradím sa už medzi priemerných – lebo tam nie je moje miesto. Moje miesto je medzi excelentnými a tam budem rásť.

4 body premeny zmýšľania

A tak som si sformuloval 4 body premeny zmýšľania. Budem rád, ak ti pomôžu vytvoriť tvoje vlastné, a ešte radšej budem, keď mi ich napíšeš.

„…veľkú rieku nerobí jej prameň, ale množstvo a kvalita prítokov.“

1. som neobyčajne šikovný a občas to pôsobí ako by som bol čudák. Ja som však celkom v poriadku, kým som – kým som. A ďalej budem hľadať najlepšiu verziu seba samého, aby moje srdce, myseľ, duch a telo boli v úplnej homeostáze. Aby to, čo prinesiem svojím životom, bolo hodné odovzdať ďalšej generácii.

2. je vo mne rovnaký potenciál aký mal Antoni Gaudi, C. S. Lewis, Emil Zátopek, či Rocky Balboa. Lebo len Boh dáva potenciál a Boh je ten istý – včera – dnes – i zajtra. A vôbec nevadí, ak sa mi nedarí a moje nápady sa nikomu nepáčia. Ani Gaudi sa nestal tým, kým bol za noc.

3. nie talent, ale cesta ktorou idem, ma robí schopným uspieť. Rovnako ako veľkú rieku nerobí jej prameň, ale množstvo a kvalita prítokov. Preto sa učím od najlepších a opúšťam prístav priemernosti.

4. som vysoko nadpriemerne alternatívne inteligentný (AIQ). Buble vo mne elixír neopakovateľných ingrediencií v širokom spektre: od dedičstva po rodičoch, cez prítoky skúseností na mojej životnej ceste, milosti od Boha, až po spätnú väzbu – ktorú dostávam od svojho okolia. Moje schopnosti nemusia byť meraním vyhodnotené ako kvalitné – ak „ovocie“ ktoré prinášam, dáva mne a druhým „život“.

Preto viem, že uspejem

Áno – viem, že uspejem a uspeješ aj ty. Všetko je už v nás – ako nezaslúžený dar od Stvoriteľa – ako sila života – ako pnutie bytia. Už len letieť na tom prúde, plaviť sa ako plachetnica v povetrí a plynúť s časom – nie proti nemu, alebo ho predbiehať. Už len byť sebou.

autor článku: Gusto

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.