Funkčný, krásny a minimalistický život – z cyklu podstata ľudstva a dobývanie Vesmíru

Tento článok bude pojednávať o funkčných domoch, životoch a manželkách, o zaprataných dvoroch a autentickom živote. Na úvod si povieme o emočnej vyprahnutosti vo svete, kde všetko funguje, potom sa vyberieme do zacyklenej ríše náhodilých životov bez zámeru a napokon sa pokúsime z toho všetkého „jednoducho“ dostať.

Iba funkčnosť

„Nepotrebujem, aby môj dom nejako vyzeral. Podstatné je, aby bol funkčný.“

Tento výrok občas počujem od svojich klientov. Hlavne mužov. Berte ma teraz prosím s veľkým nadhľadom. Idem vám úprimne povedať, čo mi vtedy prebehne hlavou:

„Hm. Či by aj manželku chcel takú funkčnú. Že by mu na vzhľade nezáležalo, len aby robotu spravila.“

Ja viem, že dom a manželka/manžel je niečo veľmi, veľmi odlišné. Niečo ich však spája. Spolu s tebou, tvoria domov. Domov už nie je len o funkčnosti, ale aj o bezpečí, prijatí, spomienkach, atmosfére… A to sú už emócie, ktoré sa bez krásy, dobrodružstva a spočinutia neobídu. Iba, že by sme chceli byť emočne nestabilní, nezrelí a upadnúť do depresie. A to sa stáva stále častejšie.

Tento prístup sa na Slovensku ťažko lieči. Je to azda kvôli dlhému obdobiu funkcionalizmu, spojeného s ideologickou argumentáciou, kde spôsob bývania určoval veľkosť rodiny a mieru v akej rodina spolu interaguje – čo najmenej. Používal sa na to taký spôsob navrhovania, kde sa kreslili do pôdorysov „prúdnice“. To sú pomyselné dráhy, po ktorých sa ľudia v byte hýbu a cieľom bolo aby si nezavadzali = nestretli sa.

Ona funkčnosť, keď je celistvá, je krásna. Reflektuje požiadavky fyzické, duševné, duchovné, sociálne, environmentálne… Tu sa však bavíme o funkčnosti skresanej na jednostranné naplnenie materialistického minima – tak ako prezentuje úvodný citát a vnímanie, ktoré je za ním.

Iba krása

„Pán architekt, tu mi to prosím trocha zaoblite a sem niekde namaľujte kruhové okno. Nech to nie je také strohé.“

Ďalší typ človeka je taký, čo by rád žil ako „umelec“. Že len tak, kde tu čosi spáchať, náhodilo roztrúsiť emócie a tvary po okolí a dúfať, že z toho bude život. Tu ma napadá podobizeň manželky od Picasa. Lenže takto náš vesmír nefunguje. Vesmír je bezvýhradne logický a krásny v dokonalom prepojení týchto dvoch kvalít.

Skúsenosťou aj štúdiami sa zistilo, že človek považuje všeobecne za krásne tie výjavy, ktoré vo svojej kompozícii majú geometrické opodstatnenie. Napríklad tvári človeka svedčí symetrickosť, uliciam rytmus, flóre zlatý rez a faune tektonickosť (to je taký architektonický výraz, ale nechcel som použiť slovo muskularita, lebo to nie je tak priľahlé).

A úplne najdokonalejším príkladom je hudba. Či už ide o klasiku, jazz alebo hip hop, pokiaľ sa skladba nebude odohrávať zladená v rámci jednotnej stupnice a rytmu, nikomu sa páčiť nebude. A ak nebude významovo podtrhovať nejakú životnú tému, nikoho nebude baviť. Stane sa len gýčom. Gýč v reálnom živote je všetko, čo odkladáme bokom, lebo to pre nás stratilo význam – nech to na začiatku vyzeralo akokoľvek krásne.

Minimalizmus

„Funkčnosť, ktorá nie je krásna, nie je ani funkčná a krása, ktorá nevychádza z opodstatnenia svojej existencie nie je krásnou.“

Preto môžeme vidieť ako si zapratávame pivnice, sklady, garáže a stodoly „funkčnými vecami“, o ktorých sa domnievame, že sa nám raz zídu. Dívať sa však na ne nechceme a vo väčšine prípadov sa nám už ani nezídu. Sú len známkou chudoby a neistoty v sebe samom. Že nevieme kto sme, kam ideme a čo budeme potrebovať. A podobne sú na tom „pekné vecičky“, ktoré nemáme ako využiť. Najprv som si ich položil na poličku ako dekorácie, keď zapadli prachom presunul som ich na chodbu a nakoniec aj oni poputovali do pivnice a skončili na jednej hromade so všetkým, o čom som sa domnieval, že sa mi raz zíde.

Pritom by sa to mohlo zísť niekomu inému, alebo by sme tie veci vôbec nemuseli kupovať a ani vyrábať a teda ani vyhadzovať. Vôbec by sme si nemuseli zapratávať police, pivnice, humná a dvory. Vyhádzať smeti zo svojho života sa začína vyprázdnením vlastnej mysle od vecí, ktoré sa v nej zasekli. Od vecí, ktoré nie sú funkčné alebo postrádajú krásu.

„Minimalizmus nie je o uskromnení sa!!! Minimalizmus je vedieť, čo chcem a za tým ísť.“

Životný minimalizmus na rozdiel od funkcionalizmu a gýču ponúka odpovede na celistvé výzvy života. Reflektuje duchovnú identitu, duševné nastavenie (hodnoty), fyzické danosti, komunitné prepojenia, zasadenie do prostredia. A to platí pre život, hudbu aj architektúru.

Funkčnosť, keď je skutočná, vychádza z opodstatnenosti svojej existencie a v konečnom dôsledku sa stane krásnou, lebo kopíruje zákonitosti vesmíru. Môžeme to vidieť na kvetoch, stromoch ale i pohoriach či technických výdobytkoch ako je napríklad lokomotíva, vesmírna stanica či europaleta. Za hľadaním tejto opodstatnenosti bytia sa vydáme v ďalšom diele tejto série „o podstate ľudstva a dobývaní vesmíru“.