Aký dom túži mať dieťa v nás – z cyklu podstata ľudstva a dobývanie Vesmíru

Prečo chlapci túžia po bunkroch a dievčatá po vežiach? Prečo sa muži ukrývajú v dielni a ženy v zimnej záhrade? Prečo všetci spoločne vzhliadame k hviezdam a hľadáme v nich našu budúcnosť?
Je ti to povedomé? Našla/našiel si sa v tom? Je táto túžba reálnou potrebou alebo to je len detinský rozmar, ktorý si netreba všímať?

Poď! Zoberiem ťa na prechádzku tvojou a mojou minulosťou, budúcnosťou a prítomným okamihom.

Dutina

Začalo to celkom dávno. Na začiatku. Keď človek zbadal, že jeho život nie je prechádzka záhradou. Obklopený nebezpečím v podobe divej zveri, výkyvov počasia a emócií sa snažil minimalizovať svoje exponovanie. Zmätený sa díval do diaľky i do blízka a nech sa vrtel ako chcel, vždy mu spoza chrbta číhal jeho blind spot (slepý uhol). Cúvol pár krokov až narazil na mohutný strom. Človek zacítil bezpečie. „Teraz ma nik nenapadne odzadu.“ A cúval ešte viac a narazil na skalu a v skale na dutinu. Uchýlil sa do jej najviac najzadnejšej „komory“ a našiel odpočinok.

Skalná dutina sa mu stala priezorom, z ktorého sa díval na svet. Na divočinu a hviezdy. Snažil sa uchopiť svoje okolie. Miesto, kde sa nachádza a čas, v ktorom žije. Preto každý deň mapoval okolie a sledoval pohyb hviezd na oblohe.

V noci sa uchýlil v komore svojej skalnej dutiny a zadíval sa dovnútra. Nahmatal svoje srdce, jeho tep a dych, myšlienky a priania. Stretol sa so sebou samým a s Bohom. Celé večery sa spolu rozprávali a človek spoznal, že má vôľu a že mu je dobre, keď nie je sám. Vo svojej dutine vyhradil väčší priestor a založil si rodinu. Žena spravila oheň, deti počmárali steny a človek našiel domov.

Extrovertné a introvertné bubliny

Ten človek, to sme my. Ty a ja. Že nie? Dovoľ, aby som sa ťa spýtal:
„Koľkokrát si si do svojej detskej izby priniesol zvonku kus kameňa, postavičku dinosaura, ako hviezdy trblietavé korálky, či flitre? Cez posteľ prehodil deku a mal bunker? Ako sa cítiš v podkrovnej izbe, keď sa môžeš z postele dívať na hviezdy?“…

Viac alebo menej, ten pradávny mudrc, tá vznešená kráľovná žije v každom z nás. Bez ohľadu na to, ako prekrásny alebo mizerný bol tvoj dnešný deň, keď zaspíš, schúliš sa do svojej „dutiny“ a budeš spať. Zahrabeš sa do periny alebo obľúbeného pyžama. Možno sa ukryješ v náručí milovanej osoby alebo v modlitbe k Bohu.

Ráno vstaneš a budeš to ty a tvoje životné dutiny. Alebo vieš čo? Nazvime ich bubliny. Ak si introvert, svoj deň ponímeš do bublín, ktoré ťa vyhrania z okolitého sveta, aby si mohol byť sám sebou. Ak si extrovert, svojimi bublinami obopneš ľudí, aby si ich mal pri sebe. Lebo takto sa cítiš bezpečne a vieš, kde a kedy si. Vo svojom dome máš svet rozdelený do bublín. Bublina „ráno“, bublina „oddych“, bublina „rodinný čas“…

Ak si porozumel svojmu bublavému svetu ešte pred tým, než si si postavil obydlie, jeho konštrukcia teraz obaľuje obrysy tvojich bublín. Ak si sa nad tým doteraz nezamýšľal, mohlo sa stať, že tvoj dom určil tvar týchto bublín a tak ti neostáva nič iné, len donekonečna prehadzovať nábytok a hľadať obrysy svojho sveta. Neboj sa, aj z tohto je cesta von. O tom však bude iný článok.

Expanzia vnútorného človeka

Aj zvnútra sme samá bublina. Mozog, obličky, pečeň…, poprepájané žilami a vyústené do srdca. Srdce v dutine hrudného koša v bezpečí roztáča naše bytie ako motor v hodinovom strojčeku. Tomu sa po hebrejsky povie šalom, po grécky homeostáza a po ľudsky šťastie.

Všetci ho hľadáme. Šťastie prekrásne, na rozmedzí komfortu a nebezpečia, vonkajšieho a vnútorného človeka.

Šťastie, ktoré vychádza z našej najvnútornejšej bubliny, z hĺbky srdca. Z toho miesta, kde je vpísané to, kým som a kde sa stretávam s Tvorcom. Ak môže srdce v bezpečí rásť, stáva sa celý človek autentickým. Pod bezpečím teraz nemyslím sterilné prostredie, ale také, v ktorom môžem robiť experimenty, chyby, pokusy, nesúhlasiť a stále byť prijatý.

„Ak je naopak srdce priskoro vystavené príliš otvorenému prostrediu, môže síce získať veľa zručností, ale aj stratiť seba.“

Srdce rastúce v bezpečí, sa potom stáva kompasom v živote človeka. Jeho svedomím, vedomím a poznaním toho, kam kráča.

Prečo potrebujeme vesmír

Vesmír je akoby protipól alebo zrkadlo srdca. Je našou najväčšou bublinou. Preto celá táto cesta, od strachu cez dutiny a bubliny až k srdcu, bezpečiu a vesmíru.

„Vesmírne nekonečno dáva pocit bezpečia. Učí ma, že je v poriadku, ak niečomu nerozumiem.“

Jeho nekonečno je ľudskou mysľou neuchopiteľné. Je dôkazom toho, že nepotrebujeme všetkému rozumieť a ani sa to nedá. Napriek tomu ma vesmír drží pri živote, už toľké stáročia.

Rovnako ako je vesmír utvorený z množstva vibrujúcich žiarení a rotujúcich gúľ, poprepájaných do celkov, vtkaných do hypergalaktického tkaniva, aj mikrokozmos je svet malinkých častíc atómov, prežiarených žiareniami a vtkaný do tkanív hôr a organizmov. Jeden v druhom sa zrkadlia. Vesmír v tele a srdce vo vesmíre.

Ako architektovi mi táto súvislosť pripadá očakávateľná. Všetci sa snažíme, aby naše designy mali súlad medzi celkom a detailom. Myslím si preto, že to nie je evolúcia alebo nevedomý pud, čo nás ťahá k hviezdam, ale zámer. Zámer, ktorý vychádza z toho, ako sme nadesignovaný.

Princ a Večernica

Je rok 2022 a stojíme na úsvite novej vesmírnej éry. V tomto roku vyletí prvá raketa projektu ARTEMIS a človek začne obývať Mesiac.

„Je to vôbec správne, aby sme osídľovali vesmír, keď sa ešte nevieme poriadne postarať o svoju rodnú Zem?“

Myslím si, že to správne je. Aspoň sa o to pokúšať. Lebo to je to, kým sme. Nie zvady, hádky, mikrotén v oceánoch, ohováranie a predčasné súdy nad susedmi. Sme ako princovia a Večernice. So srdciami, ktoré nachádzajú svoju autentickosť v hĺbke vesmíru.

Preto chlapec túži mať bunker. Nie izbu. Izba je moc veľká a neuprataná. Bunker obopína chlapcovu bublinu, jeho srdce a chlapec si do bunkru zavesí mapu nočnej oblohy, položí kostru dinosaura a možno smetiarsku vestu.

Dievča zas z veže, ako z oblakov sa díva na zem. Nepotrebuje izbu. Potrebuje komnatu a v nej zrkadlo a tajnú chodbu do zimnej záhrady. Z ponebeských sfér odhaľovať svoje povolanie.

„Až jedného dňa zbadá tam zhora jeho, ktorý vychádza z bunkra, aby pozoroval jej hviezdy.“

Text Gusto
Titulná foto Brooke Lark