Ako som sa stal Digitálnym Nomádom
„Nepotrebujem život, ktorý má rytmus. Potrebujem rytmus, ktorý v sebe nesie život.“
Často sa cítim, ako by som bol z inej planéty alebo z inej doby alebo aspoň z iného kmeňa. Nie, že by som nebol stotožnený so svojimi slovenskými koreňmi, ale…
…Ale nedokážem žiť obklopený ľuďmi s jednostranným zmýšľaním a vierou, že existuje len jeden jediný správny spôsob života a to ten, ktorý je väčšinový. Ani ak by šlo o väčšinový názor minoritnej komunity.
Nepotrebujem život, ktorý má rytmus. Potrebujem rytmus, ktorý v sebe nesie život. Toto uvedomenie mi nedalo spávať. Pracoval som dlho do noci na vlastných projektoch s mojim parťákom Tomášom a na záhradných projektoch s Jurkom a mojou rodinou cez víkendy a pritom som chodil do práce a bol obľúbený zamestnanec. Môj šéf Martin bol skvelý chlap a veľa ma naučil. Lenže ja som i tak vyhorel.
Hora, čo ma volá
Depresie, plač, zúfalstvo. Kto ma vyvedie z tejto krútňavy a navráti zmysel mojej práci? V srdci som začul pradávny bubon a začal behať do hôr viac, než je „zdravé“. Lebo Hora je už raz taká. Keď ťa spozná, začne ťa vábiť. Bubny a píšťale sa ti rozohrajú v žilách a túžiš byť s ňou.
Na týchto cestách ma sprevádzal Dravec. Myslím že to bol orol, ale na tom teraz nezáleží. Stretal som ho pravidelne. V tom čase som už do práce nechodil. Myslím tým, že som nemal zamestnanie, ale som sa venoval vlastnému podnikaniu. Lenže po čase som nechodil už ani tam. Chodil som do Hory a domov. Začal som tráviť čas v prírode a s rodinou.
Schudobneli sme v peňaženke, ale zbohatli vo vzťahoch. V tom čase som si myslel, že moja práca je celkom bez ovocia a len prežívam. Napriek tomu som to chcel. Byť s mojou rodinou v obkľúčení prírody. Dnes už viem, že to obdobie bolo časom „zapúšťania koreňov“.
„Začal som cítiť veci, o ktorých sa v kostole až tak nehovorí. Začal som cítiť Zem…“
Po mnohých hodinách v Hore, sa mi Hora začala odvďačovať. Dávať odpovede. Osobné a časom aj pracovné. Po pár rokoch som si navykol, že každé „neriešitelné“ zadanie sa dá vyriešiť v Hore. Dokonca sa mi zlepšila priestorová predstavivosť. Už na univerzite som bol dobrý v deskriptíve, ale ako som začal vidieť teraz, ma až vystrašilo.
Vietor mi dul do vlasov, Dravec prikrýval svojimi peruťami a ja som prestal potrebovať kanceláriu. Pracoval som doma pri peci, na terase, v šatníku, na povale… v Hore. Veľa krát to bolo náročné a mám odrobených pár hodín aj na zadnom sedadle auta, čo je asi tá najhoršia možnosť, ale čo je podstatné, môj pracovný rytmus začal obsahovať život.
Popri tom sa začalo meniť aj moje vnútro. S priestorovou predstavivosťou začala rásť aj duchovná a ja som si už nebol celkom istý, či som kresťan, alebo indián, alebo barbar, či nomád. Začal som cítiť veci, o ktorých sa v kostole až tak nehovorí. Začal som cítiť Zem a život ukrytý v nej, milovať stromy a ľudí zo všetkých kútov hôr.
Misionár z pradávnych čias
Pripustil som si, že veci môžu byť celkom iné než sa mi zdali a že krása a život môžu mať viac odtieňov, než som si pripúšťal (ja architekt:-). V tom čase do misijného centra v Lučatíne zavítal misionár z Anglicka. Hovoril o starovekých národoch, o jazyku stromov, o Bohu, o Hore a o Dravcovi. Bol som zaskočený. On vedel o tých veciach, o ktorých som si myslel že viem iba ja a možno hŕstka ľudí všakovakého vyznania, ktorých spája Hora.
Misionár prehovoril: „A keď vystúpaš na vrchol Hory, tak ako Abrahám, Mojžiš či Eliáš, stretneš tam Ducha, ktorý prebýva na vrcholkoch hôr a to je Adonai. Jedno z Božích mien v hebrejčine. A potom, keď ťa prikryje jeho Duch ako mohutné krídlo Orla, ty pocítiš že prebývaš v tieni najvyššieho a to je jeho ďalšie meno: El Šadaj.“
Začal som o to viac dôverovať tejto svojej špecifickej „horskej ceste“ a modliť sa cielene za to, ako by mal môj život vyzerať. Aj ten pracovný. Navštívili sme s Tomášom viaceré semináre, čítali články o milenianoch, novej generácii, nových pracovných postupoch… Pritom všetkom sme viac a viac pracovali s hlinou, drevom, slamou, konope…
COVID 19 a ZOOM
Školy zavreté, výuky online, zákaz cestovania medzi okresmi, lety odstavené a my celá rodina v Amerike. Celé roky sme pripravovali náš životný štýl. Homeschooling, online práca, zdravé domy a zdravý životný štýl… A tak, kým celý svet ustrnul v nepokojnej neschopnosti pracovať, my sme sa ešte len začali rozbiehať.
Myslím si, že to bol On. El Šadaj, Adonai, kto ma v Hore učil ako žiť svoj vlastný život. Celé roky sme boli za čudákov, lebo deti nechodia do školy, lebo máme hlinený dom, lebo sa túlame po horách a po Zemi a…
… a teraz sa všetko zaseklo a počujem ľudí ako zvažujú, či chcú žiť život, ktorý im svet pred pandémiou ponúkal.
Máme viac práce, než kedykoľvek predtým. Oslovujú nás ľudia z celého Slovenska a Čiech, lebo chcú žiť inak. Chcú zdravé domy, chcú viac hliny, chcú byť ako rodina spolu a deťom dať vzdelávanie, ktoré dáva zmysel, ktoré má rytmus života. Zúročujem všetky tie roky kedy som nevedel, či to má zmysel, len som nasledoval svoje srdce a Horu. A vlastne Boha. Úprimne verím, že to celé pripravil On a ja som len každý deň, hoc vyplašene, povedal na väčšinu výziev „prijímam“. A tak som sa stal z Božej vôle Digitálny Nomád.
Digitálny Habitér
Moderný digitálny svet sa nám prepojil s tým pradávnym, nomádskym. I keď viac sa cítim ako Digitálny Abrahám, Indián alebo Cigáň. Kočujeme s rodinou po svete, chvíľami v stane, chvíľami v hoteloch. Preto sme si na tento štýl života vymysleli aj vlastné pomenovanie.
Digitálny Nomád je zväčša osamelý hrdina, zarábajúci si na svoje živobytie cez nejakú online prácu. My sme však rodina o ôsmich členoch, niekedy cestujeme a inokedy prebývame. Od slova prebývať som si anglicko-francúzskou skomoleninou vytvoril pojem Digitálny Habitér. Pritom habitatmi sa označujú aj pripravované obydlia vo vesmíre. Kam by som sa tiež rád vydal. A nepracujeme len online. Na našich cestách radi priložíme ruku či lopatu k nejakému lokálnemu dielu.
Žiť svoj vlastný život
Z tejto životnej skúsenosti som si odniesol jedno podstatné uvedomenie.
„Radšej budem nasledovať svoje vnútorné volanie, svoje srdce, aj ak by to vyzeralo nezmyselne, než žiť život, s ktorým nesúhlasím alebo nedáva zmysel mne.“
Celé roky to vyzeralo ako by som bez zmyslu behal do Hory a potom podľa toho upravoval svoje pracovné aj životné návyky. Občas som zmysel toho celého strácal aj ja a pýtal sa, či som sa nezmýlil. Lenže nech tie dni boli akokoľvek ťažké, zaspával som s pocitom, že žijem svoj vlastný život.
