Denník dyslektického dinosaura

Odstrihni svoju pupočnú šnúru! – z cyklu podstata ľudstva a dobývanie vesmíru

Drahý kozmoplavec, dnes sa z kajuty Zem pozrieme na motiváciu dobývania vesmíru a predovšetkým toho v nás. Život človeka od prenatálneho štádia budem metaforicky prirovnávať k dobrodružstvu astronauta a za cieľom poodhalenia podstaty našej integrity, budeme „plávať“ medzi týmito dvoma svetmi, až kým nenarazíme na pusté miesta.

Pusté miesta sú tie najdôležitejšie pre život a preto je práve tento diel tak dôležitý, na ceste k porozumeniu toho kto som a kam idem. K tomu sa dostaneme na konci tohto dielu a práve tam si položíme kľúčovú otázku:

„Koho vo svojom živote potrebujem zo všetkých osôb najviac?“

Inkubátor

Na počiatku bola tma a tma bola nad priepasťou a Duch sa vznášal nad ňou (Genezis 1.kapitola). Potom zaznelo slovo „buď“ a všetko čo doposiaľ nebolo, povstalo k bytiu. Priestor, žiarenie a hmota. Rútili sa naprieč časom a zápasili o svoju formu. Vrážali jeden do druhého, ale priestor si ich nakoniec privinul a z niektorých sa stali naše svety.

Plávali priestorom a našli svoje spočinutie. Rástli, rozvibrovali sa, ožívali a nadobudli vedomie. Ich povrch pokryla atmosféra ako objatie života a keď im už bola pritesná, narodili sa do nového sveta. Väčšieho, svetlejšieho, plného ostrých zvukov a tvárí. Jedna z nich prestrihla pupočnú šnúru a začal sa celkom nový príbeh.

V tomto príbehu už vieš, že nie si jediný svojho druhu a už nikdy nebudeš celkom sám. Hoc, sám si nebol ani doteraz a tak nejak si to aj tušil a k tomuto stavu sa budeš chcieť ešte párkrát vo svojom živote vrátiť. Život to je taká vec, ktorá ťa ťahá časom ako gravitácia, ale ty by si chcel letieť naprieč časmi a neobmedzovať sa príťažlivosťou. A to je dobré.

Aspoň u mňa to tak bolo. Viedol som si denník, čítal sci-fi, študoval históriu a túžil lietať. Prvýkrát sa mi podarilo vzlietnuť bez akejkoľvek pomoci v noci, po tom čo sme sa rozhodli, že sa vraciame z Ameriky na Slovensko. Bolo to síce len v sne, ale ten pocit si pamätám celkom živo. Bolo to čosi ako roztrhnutie pupočnej šnúry, ktorá ma síce vyživovala, ale zároveň bránila, aby som sa o svoju výživu postaral sám a nadýchol sa do vlastných pľúc.

linus-sandvide

Vonkajší svet

Oddelenie sa od matky, či už ide o mamu, otčinu, či matku Zem, je sprevádzané neistotou, často strachom z neznáma, plačom a prvým skutočným nádychom. Keď sme odcestovali zo Slovenska a pristáli v Štátoch, mal som pocit, že môžem prvýkrát dýchať, tak ako sa mne chce. Že ma nepozoruje tisícka očí, ktorá si nárokuje radiť mi, ako mám žiť. Jednoducho, keď vstúpim do inej kultúry, tá moja prestane na mňa pôsobiť. Všetko, čo z nej ostane je to, čo sa stalo vnútorným a žije vo mne. Čo bolo povrchné je preč a už na mňa nemá skutočný vplyv.

Toto je moment, v ktorom som sa opäť stretol sám so sebou. Deje sa to niekoľkokrát v živote a všetci dobre poznáme tie momenty. Sú to chvíle, keď opúšťame bezpečnú zónu a kráčame do sfér, kde celá zodpovednosť ostáva na nás a ak sa niečo stane, bude to naše víťazstvo alebo smrť.

Ako to súvisí s domovom a bývaním? Ide o to, že skôr než zhmotníš svoj domov, potrebuješ naň priestor a tento priestor musí byť pustý.

original foto: Eberhard Grossgasteiger

Pustý priestor

Človek sa prvýkrát definitívne a tak osobne oddelil od pupočnej šnúry, ktorá ho spája so Zemou 7. februára 1984. Vtedy astronaut Bruce McCandless absolvoval historický prvý space walk bez pripojenia k raketoplánu cez „pupočnú šnúru“. Bol to moment, kedy človek po prvýkrát stál v beztiaži vesmíru, bez akéhokoľvek spojenia so svetom, ktorému vládne gravitácia.

Skús teraz zavrieť oči a predstav si ako letíš prázdnotou vesmíru. Podobne ako Bruce…
Žiadna mama, žiaden otec, žiadni ľudia, žiadna kultúra… Len ty a priestor. Cítiš to? Je to strach? Obava? Pokoj? Radosť? Aké zvuky počuješ? Aké pocity prežívaš, aké sú tvoje plány a čo sa teraz javí ako dôležité??

Toto miesto je tvoj vnútorný vesmír. Tvoja vnútorná bublina. To kým si, keby na ničom nezáležalo. Je to akoby tvoja záhrada a ty pomenúvaš, čo vidíš. Tu môžeš stretnúť Boha, ktorý je pre teba skutočný a ktorý je skutočný. Toto miesto je dôkladne pusté a pritom to najživšie, aké si kedy stretol , Lebo každý život, ktorý tu zacítiš, je ten, ktorý je pre teba dôležitý a utvára tvoj svet. Tvoje pole pôsobnosti, tvoju zodpovednosť a tvoje šťastie.

Prečo otcovia púšte vyhľadávali púštnu pustotu ? Prečo, keď chcel Boh hovoriť s Abrahámom, vyviedol ho na púšť a ukazoval mu hviezdy? Prečo Ježiš na púšti čelil podstate svojej božskej identity? Prečo tak rád chodíš na hory, kde stromy miznú a ostávajú len skalné bralá a neživá príroda?

Každý z nás potrebujeme nájsť svoje pusté miesto. Rick Joyner to nazýva „údolie“. V rovnomennej knihe ho opisuje ako najnebezpečnejšie miesto na svete, kde smrť číha za každým rohom a zároveň je tak plné života ako žiadne iné. Kto zvládne cestu údolím, ovládne svoj svet a stane sa nositeľom svojho povolania.

Darren Lawrence

Teraformácia prostredia

Nemyslím si, že preľudnenie je skutočný problém. Myslím si, že je to skôr ľudské preplnenie. Už v článku „Funkčný, krásny, minimalistický…“ som písal o zaprataných dvoroch a životoch. Nie sú to však len naše dvory, čo si zapratávame. Je to predovšetkým naša myseľ a naše srdce. Strácame sa v spleti neartikulovaných potrieb, vzťahov a názorov. Pochybujeme, čí sme, kým sme, kým niekto nepotvrdí náš odraz v zrkadle.

Vnútro sa však hľadá vo vnútri. V samote. V prázdnote vesmíru sa zasieva naša vnútorná záhrada. Preto sa domnievam, že každý človek potrebuje byť pravidelne sám. Nájsť si svoje „pusté miesto“. Môže to byť hora, púšť, kláštor, pustovňa… A nebáť sa byť sám, aj keď to môže byť strašidelné.

V samote sa stretávame s najdôležitejším človekom nášho života – so sebou samým. Skôr než spoznám svoje deti, svojho životného partnera, skôr než začnem hovoriť k Bohu, som tu ja a moje vnútorné ja. Ak v pustatine spoznám seba, budem vedieť bez strachu a zodpovedne prijať do svojho srdca Boha, rodinu, priateľov, ulicu, krajinu a celý svet, ktorý spolu utvoríme.

Bez dávky samoty a zažitia pustatiny sa mi môže stať, že sa zapracem vecami, myšlienkami, domnienkami a stratím seba. Potom sa už len obzerám, kto ma zachráni a zbavujem sa zodpovednosti. V pustatine zodpovednosť nadobúdam. Je tak citeľná, keď som tam len ja a ja.

A tak na počiatku je len pustá tma a odtiaľ sa vydávam vysadiť svoju záhradu, pomenovať svoj svet a prebrať zodpovednosť nad tým, čo mi bolo zverené. Nič nepotrebujem, ale všetko môžem a s týmto postojom prechovávam úctu k svetom iných. Tam niekde som stretol ju. Tú, ktorá zostúpila z pustatiny svojej veže a vydala sa osiať záhradu podobnú tej mojej. Tiež ma nepotrebuje, ale chce. O tom však už bude ďalší príbeh.

Artem Beliaiki

titulná foto: Brian McGowan

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.