Homeschooling | Uncategorized @sk

Prečo sme sa dali na homeschooling 5 -neučenie sa / unschooling

„Ak nebude dieťa chodiť do školy, aby mu spravili plnohodnotný program, tak bude lenivé a nič z neho nebude. Nevypestuje si návyk pracovať a poslúchať“. Takto nejak by som vyjadril nepísanú tézu, ktorá je za celou tou paradigmou o nutnosti, niekomu robiť program. A špeciálne deťom.

V našej domoškole sme prešli 3 obdobiami, na ktorých by som teraz chcel ukázať, čo sme zistili o tvorení programu pre deti:

1. predškolské obdobie hier

Každé naše dieťa než začalo chodiť do školy, tak sa len hralo a hralo a Janka mu dávala rôzne pomôcky na učenie písmeniek, čísel, zvieratiek…. Takto sa väčšina detí naučila čítať úplne bez akéhokoľvek trénovania či „učenia sa“. Niektorí sa tak naučili obstojne aj matematiku. To všetko sa stalo ešte v predškolskom veku a s minimálnou pomocou dospelákov.

2. začali sme deti učiť


Tu začali problémy. Keď sme zbadali, čo všetko študijný plán od detí vyžaduje zvládnuť každý pol rok, aby úspešne zvládli skúšku, začali sme ich motivovať k výkonu. Precvičovali sme, memorovali, skúmali. Stále to bola väčšinu času zábava a nevyžadovalo si to od nás rodičov viac ako 2-3 hodiny denne na všetky deti spolu. Lenže, čo sa stalo. Deti zbadali, že je určitý objem učiva, ktoré potrebujú každý deň zvládnuť a potom môžu robiť, čo chcú. A tak prestali nasledovať svoju chuť do učenia. Chceli to mať z krku. Keď sa im to podarilo, nemali už žiadnu motiváciu sa učiť niečo ďalšie.

Motivácia zvonka

O motivácii zvonka už mnohí kouči a mentori popísali veľa a tak som si takmer istý, že poviem správne, ak poviem:

„Niekoho motivovať znamená zbavovať ho vlastnej motivácie“.

Zrejme to súvisí s tým ako sme my ľudia celistvo nadesignovaný. Buď nás pohýna naša vnútorná sila alebo sa staneme závislí na externej. Dobrým príkladom sú steroidy. Ak kulturista začne prijímať testosterón zvonka, jeho vlastný sa postupne prestane vytvárať. Podobne je to aj s drogami, či kávou. Áno, sú prípady kedy je dobré siahnuť po káve, liekoch či dokonca anabolikách. Ale zďaleka to nie je štandard, ktorý by sme mali nasledovať.

Prečo potom podávame deťom motiváciu zvonka tak často? Má z toho niekto prospech, keď človek stratí vlastnú motiváciu? Nooo, možno hej.

3. unschooling

Postupom času a pozorovaním ako vonkajšia motivácia ničí detský záujem o múdrosť, sme sa stále viac odhodlávali dať deťom voľnú ruku v tom čo a ako sa budú učiť. Nakoniec sme celkom rezignovali a prehlásili: „Nemusíš sa učiť nič“. Na to reagovali veľmi zvláštnymi spôsobmi. Dokonca by som povedal, že to pripomínalo detoxikačné obdobie človeka závislého na externých dávkach čohosi – v ich prípade motivácie.

Nuda a lenivosť

Jedno naše dieťa sa rozhodlo že keď sa nemusí učiť, tak sa bude nudiť. Sedelo a vypytovalo mobil alebo tablet. Chcelo nejako „zabiť čas“ a každých pár minút zahlásilo: „Nudím sa“. Na to sme mu povedali, že to je ok, že nech sa kľudne nudí.

Ľudia sa desia nudy. Vypestovali sme si civilizáciu, kde považujeme workoholizmus za čnosť (verte mi, viem o čom hovorím a koľko uznania som dostával, keď som mu prepadol) a ničnerobenie za hriech.

Lenže skúsenosť vekov je taká, že práve v čase ničnerobenia človek spraví najviac. Znovu to prirovnám ku kulturistike. Sval nerastie, keď ho zaťažím. V skutočnosti sa práve vtedy trhá a ničí. Rastie počas odpočinku. Myslíš, že sa to nedá aplikovať aj na oblasť duševnej práce alebo učenia sa?

Izak Newton prišiel na gravitačný zákon, keď sedel pod stromom a dumal nad jablkom, čo mu padlo na hlavu. Kladku vymyslel chlapík, čo sa mu nechcelo vláčiť materiál po schodoch a podobne. Nuda spojená s lenivosťou je jeden z hlavných hýbateľov inovatívnosti.

Po pár dňoch nudenia sa, začalo naše dieťa znovu nachádzať vnútornú motiváciu. Precitol a začal čítať knižky jednu za druhou. Niektoré aj viac krát. Do knižnice sme chodili 2krát do týždňa a denne čítalo asi 4 hodiny. Vycítilo svoje senzitívne obdobie, svoju túžbu a vnútornú motiváciu.

Túžba vrátiť sa k externej motivácii

Iné naše dieťa sa zas chcelo vrátiť k tomu, aby sme nad ním sedeli, aby mohlo mrnčať, že to nevie. S láskou, ale razantne sme vysvetlili, že to vedieť nemusí a nemusí to ani robiť. Pár krát si ešte poplakalo, ale potom tiež odišlo za volaním svojho srdca a začalo sa venovať súrodencom, pomáhať okolo domu a robiť všetko možné, čo súvisí s jeho povolaním.

A tak sa naše deti začali vzdelávať „samoriadene“. Tak ako to robíme aj my dospeláci. Ak to vôbec robíme, lebo ak sme si navykli robiť len to, čo nám niekto káže, tak sa nám mnohým mohlo stať, že po skončení školy sme so vzdelávaním skončili. O tom však už bude iná séria článkov.

„Nakoniec nie ja učím deti, ale oni učia mňa. Učia ma ako sa učiť prirodzene, bez námahy, so zábavou a plný života.“

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.