Kde sa stratil môj deň? alebo V jednom kole
Vstávame neskoro. Rozbeh dňa máme pomalý. Taký pohodový. Raňajky niekedy až 9.30.
Medzitým: dojčenie a nosenie, nosenie a dojčenie… dojčenie a nosenie. Upevňujeme väzbu a citové prepojenie.
Zaspala. Rýchlo spratať! Deti sú vonku, malinká spí už dve hodiny.
Utekám k mamine – navarila mi obed. Dúfam, že sa malá nezobudí, kým som preč. Je to trochu risk. Tami stráži.
Prichádzam do Prievidze, nakladám obed a volám Tami.
Všetko ok, malá spí, tak ešte skok do OBI – len 2 minúty od maminy.
Parkujem. Zvoní telefón.
„Práve sa zobudila, ale je v pohode, choď.“
Utekám kúpiť brikety pre deda.
Beriem veľký vozík pri stavebninách – zlá voľba! Ale výmena by stála čas, ktorý nemám.
Hľadám brikety a snažím sa nič nezrútiť, ako sa rútim s obrovským vozíkom.
Nakladám 3 balíky po 10 kg. Vychádzam a pozerám, kde som zaparkovala.
Zle premyslené.
Preniesť brikety ručne alebo sa hnať s tým vozíkom k autu?
Jednoznačne preniesť!
Preparkovať k budove? Štartovať a obchádzať celé parkovisko? Ani náhodou.
Prvých 10 kg nesiem v náručí, otáčam sa po ďalších 20.
Nie je totiž čas na tretie kolo. Idem tak rýchlo, ako viem. Aj keď to bolo pomaly, moje myšlienky išli tisíckrát rýchlejšie.
Rýchlo, kým mi niekto nezaparkuje vedľa auta – to by ma zdržalo a ešte aj znervóznilo.
Vyparkovať s veľkým autom z miesta, kde sa ledva otvoria dvere, je pre mňa výzva a občas i stres.
Stihla som to. Točím volantom s úplným prehľadom ako king.
Fičím domov. Ešte 12 minút a som tam.
Obed nechávam v aute, utekám za Grace.
Sadám si. Konečne. I keď som väčšinu času sedela, teraz sedím inak. Mozog sa na chvíľu zastavil. Už iba dojčím.
Tento mentálny maratón ma celkom dostal. A to trval iba 40 minút.
Baby to zvládli na parádu.
Tami? Hotová mamina.
Ešte zvládnuť rapel druhého najmladšieho pred autom, ktorý chcel vykladať ťažké tašky sám – neúspešne.
Ale Tami zasiahla – opäť úspešne.
Obed a ide sa ukladať. Je 13.30.
Beriem bábo aj staršieho do postele.
Zaspali. A ja s nimi.
Otváram oči, keď sa budí syn – 16.30.
O 17.00 sa vykotúľame aj my – baby.
Prvá myšlienka:
O hodinu ideme chystať večeru.
A začína sa ďalší večerný maratón ukladania.
„Kde je môj deň?“
– Ráno v znamení nosenia a dojčenia.
– Obed v znamení mentálneho maratónu.
– Spím a už…
– Večera… a večerný maratón.
Kde je môj deň? Mám pocit, že ani nebol.
„Kde je môj deň?“
Našťastie, precitám a nachádzam odpoveď na otázku: „Kde je môj deň?“
Je tu. Celý čas bol.
Možno práve v tom:
v objatiach s mojou najmenšou,
v malej ruke v mojej dlani,
V briketách, v čase, ktorý dávam druhým.
V úsmeve a sile mojej Tami, ktorá má dnes podržala a zachránila.
Vo vôni domáceho obeda od mojej mamy.
V radosti z dcéry, na ktorú sa môžem spoľahnúť
Aj v tom tichu a odpočinku, keď sme všetci zaspali.
Môj deň je možno nenápadný, krátky, neefektívny, ale skutočný.
A aj keď sa občas pýtam, kde je môj deň, viem, že sa nestratil.
Žijem ho. Snažím sa. Pre nich, pre seba, pre Neho.
Som zaň vďačná, lebo mi pripomína, že sa učím prijímať prespaté dni i tie v zhone ako požehnanie. Že oddych je darom. Že každý deň je výnimočný.
Aj tebe sa občas stane, že sa ti stratí deň?
Fotografie: Patrícia Oravcová
