Očakávania – domnienky – vina v manželstve
Moje očakávanie: To by bolo také milé od Gustíka, keby napísal pekný príspevok k mojim narodeninám. V mojej mysli hneď kontrolka: „Pozor. Máš očakávanie.“
Hneď som vedela, ako reagovať, a tak sa rovno pýtam: „Gustík, nechcel by si niečo pekné napísať k mojim narodeninám?“ „Veľmi rád. Skúsim to.“
Videla som, že je veľmi unavený a jeho práca mu posledné dni i deti dávali zabrať. Jeho mozog fungoval tak na 12 percent. Jeho odpoveď však bola na stopercentne úprimná.
Prichádza od poobedňajšej kávičky nadšený, ako teda spravil príspevok. „Zvládol som to,“ hrdo mi oznamuje.
Potešila som sa, no zároveň som sa začudovala, akú fotku tam mohol asi tak dať, keďže u nás fotím iba ja. Že tam dal video z rána, ako mi nesú raňajky do postele.
Myslela som, že zle počujem.
„To snáď nie,“ s miernym naliehaním a naštvanosťou pokračujem. „To video, kde som v takom akože pyžamku s výstrihom až k bruchu, kde všetci šepkáte a je tma, lebo Joshua spí vedľa mňa? To si sa ma nechcel najskôr spýtať, či môžeš také video dať na Facebook?“ Pýtam sa pekne a snažím sa v láske a v pokoji. I keď na pozadí bolo cítiť moju nespokojnosť.
Ostalo ticho.
Bolo jasné, že moje otázky ho položili. Lebo veď to spravil so všetkými silami, napriek všetkým okolnostiam a preťaženiu spravil to, o čo som ho poprosila. A ja som nespokojná.
Ak sa naša hádka nezačala hneď na začiatku pri očakávaní, tak v tejto fáze to bolo takmer vždy zaručené. Ale nie tentoraz.
„Dobre, vymažem to.“ Cítim v jeho hlase, že to nie je v poriadku a rezignuje. Som z toho smutná. Hneď naskakujú myšlienky – ako mu vlastne na tom nezáleží, nehľadá riešenie… Odchádza von, ja som vnútri.
Mohla som čakať, kedy príde ako prvý, mohla som konštruovať v mysli scenáre a kultivovať myšlienky o tom, čo by mal urobiť a koho je to celé vina.
Nie. Neurobím to takto. Už to viem aj inak. Nebudem čakať a utápať sa v ďalších očakávaniach a vytvárať domnienky. Ja som zodpovedná za svoju myseľ, za svoje rozhodnutie i konanie.
Otváram terasové dvere a s ťažkosťou so slzami v očiach hovorím: „Prepáč, že som tak prudko reagovala. Ten text bol výborný, páčil sa mi. Ale mohol si sa ma prísť spýtať na to video. Nemyslím, že je vhodné pre verejnosť. Tvoja reakcia ma zranila: Vymažem to. Neprejavil si záujem to vyriešiť. Mohol si povedať hneď: Prepáč, máš pravdu. Čo keby sme spolu vybrali nejakú fotku.“
Možno vám to príde čudné, že prečo som mu hovorila, akoby mal zareagovať. Takto sa my doma učíme. Pomáhame si nastavovať zrkadlo a ukazovať si, ako by sa to dalo inak. Nie je to pre nás poučovanie, ale kráčanie v dôvere, v láske a v úcte v učiacom sa spoločnom procese.
Po chvíli prichádza, ospravedlňuje sa a spoločne vyberáme fotku. Zvládli sme to do 15 minút, bez tichej domácnosti, hádky a vzájomných zazeraní. Bez domnienok a nesplnených očakávaní.
Pár z vecí, pre ktoré dokážeme zvládnuť tieto nie vždy príjemné situácie, sú:
1. Verím, že môj manžel ma miluje a nesnaží sa ma vytočiť.
2. Nedávam priestor domnienkam.
3. Som zodpovedná za svoju reakciu.
4. Vyberám si vzťah pred „pravdou“.
5. To, čo nás spája, je mocnejšie ako to čo nás rozdeľuje – napríklad naše spoločné hodnoty (pozri si kratučké video o tom, ako sa nevieme dohodnúť).
Nie vždy to takto bolo. A i teraz sa to nie vždy podarí. Ale vieme, že sa to dá, je to tam a vždy to na nás čaká.
Zažívate podobné situácie? Ako ich riešite vy? Máte svoje osvedčené metódy?
Fotografie: Patrícia Oravcová
