Na akom základe stojí môj domov – z cyklu podstata ľudstva a dobývanie Vesmíru

Dnes sa vydáme hľadať prameň života, v ktorom sídli sila utvárajúca náš život a jedno z najväčších pokušení, ktoré stojí proti nej – nechať okolie, aby určovalo, ako bude vyzerať môj svet. My sa však nedáme. Pozrieme sa na to, ako pracuje „múdry staviteľ“ a ako svoj život aj okolie formuje so zámerom.

Myslím si, že život človeka vychádza zvnútra. Tak ako som to opísal už v prvej časti tejto série. Vychádza z našej najvnútornejšej bubliny a ňou je srdce. Možno ty máš inú skúsenosť a rád si ju vypočujem. Tá moja je taká, že som približne polku svojho života prežil v nevedomí potrieb svojho vnútra a teda ani nepoznal seba samého. Napĺňal som funkcie vyplývajúce z role syna, žiaka, priateľa a nakoniec upadol do depresií.

Cesta do stredu Zeme

Zlomený, zasoplený v slzách a kŕčoch som hľadal, či ešte vo mne bije. Ten prameň, čo ma napája. Zostúpil som do svojej studne. Predral sa cez všetku tú špinu, osobných démonov a našiel malého chlapca, ako sa zhovára s Bohom. Ten chlapec, to som ja a možno aj ty …

… koľkokrát si ako dieťa zaspával pri rozhovore s nekonečnom?
Nestalo sa ti, že si túžil vyletieť nad mesto alebo až do kozmu, keď ťa gňiavil každodenný svet?
Dúfal si, že spravodlivosť sa díva a prehovorí k tebe?

A tak sa dívam na chlapca, ako sa zhovára s Bohom. V ruke má postavičku dinosaura, pred sebou poukladané vzácne kamienky, na stene mapu a smetiarsku vestu. Ukladá svoje myšlienky jednu vedľa druhej a nachádza svoje ďalšie kroky. Vyfarbuje mapu a kráča po nej s dinosaurom. Vydávajú sa na cestu do stredu Zeme.

Život ako na stanici

Na to aby som sa mohol vydať do stredu Zeme, som musel najprv opustiť „železničnú stanicu“. Železničná stanica je nebezpečné miesto. A teraz ani tak nemyslím tú, čo máme v meste, ale železničné stanice v našej duši:

„Musíš naskočiť na správny vlak, inak ti utečie a druhý už nemusí prísť!!!“

U ľudí s vierou i bez viery počúvam takéto a podobné kréda. Oni sami o sebe vytvárajú systém viery v určitú osudovosť. Dúfanie, že niečo raz dobre dopadne bez môjho pričinenia a ja sa vďaka tomu posuniem na to správne miesto. Nie, že by sa to nemohlo stať, alebo že by to samo o sebe muselo byť zlé. Píšem skôr o vložení svojej nádeje v „správny vlak“. A tak som sa na dne mojej studne rozhodol veriť niečomu inému…

Múdry staviteľ

„Podľa Božej milosti, ktorú som dostal, položil som ako múdrystaviteľzáklad…“ (1Kor 3,10 SSV)

Na dne studne i tak žiadne vlaky nechodia. Len voda bahno a kamene. A tak sme s Bohom začali stavať. Z toho, čo bolo a hlavne do hĺbky. Aby som mal poriadne základy. Takto som postupne vytiahol obrysy môjho života. Vzťahy, práca, láska, rodina, domov…

Ak by som čakal na ten „správny vlak“, žil by som v strachu, či som ho rozpoznal a či som dnes tam, kde som mal byť. Lenže ja som nešiel vlakom, ale peši. Kamienok po kamienku. Všetky teraz poznám a už sa črtá aj život – taký aký viem, že ho chcem žiť. Nie, že by som mal vo všetkom jasno. Práve naopak. Nekonečne sa zo všetkého čudujem a divím. Viem však, na čom stojím.

Stavať svoj život neznamená, mať pod kontrolou svoje okolie. Znamená to mať tak hlboké základy, že aj keby ma iný prepásal a viedol kam som ja nezamýšľal ísť (Jn 21,18), všetko navôkol bude ďalej pracovať pre moje dobro“(Rim 8,28).

Ako keď sme na jeseň minulého roku, ostali bez domova. Všetko navôkol bolo tak, ako som bol presvedčený, že nebude. Napriek tomu sme celá rodina každým dňom boli v zisku. Náš vnútorný človek a rodinná integrita mali priestor rásť a keď sa to všetko po 40dňoch pominulo, začali sme spočítavať všetky pozitívne zmeny, ktoré sme v živote nadobudli.

Stan pevnejší než zámok

Svet sa môže triasť a veru sa teraz aj trasie. Srdce si však ide stále vo svojom rytme. V ňom studňa a v studni chlapec, čo sa zhovára s Bohom. Tam sa utvára podstata môjho života. Hodnoty, ciele, vízia a sila kráčať za svojim poslaním. Nečakám na „správny vlak“, nežijem „náhodilý život“ a ani nehľadám vo všetkom nevyhnutnú funkčnosť. Dávam si priestor na odpočinok, hľadanie, stavanie základov a čudovanie sa. Všetko má svoj čas a miesto. Je to krásne a funkčné zároveň, lebo za každým tvarom je mechanizmus, ktorý ho utvára v čase. Tak ako je krásne dielo majstra hodinára.

Rick Joyner hovorieva, že Abrahám, Izák a Jákob boli tak bohatí, že mohli bývať v palácoch. Ale nechceli. Keď sa na púšti pri kopaní studní stretali s Bohom a videli víziu miesta, ktoré Boh pripravil pre ich synov, tak im všetky vtedajšie paláce pripadali škaredé. To je sila vnútorného života.

Ako by naše domy vyzerali, ak by sme ich nepotrebovali? Ak by náš vnútorný človek a vnútorný domov bol krajší než čokoľvek, čo môžeme vidieť vo svete? Na pátranie po takom domove sa vydáme v ďalšom diele tejto série.