Ak život nejde podľa tvojho plánu, to neznamená, že nekráčaš k svojmu poslaniu

Ak som sa niečo naučila, tak toto: Boh nás nevedie vždy tam, kam by sme chceli ísť. Ale vždy nás vedie tam, kde máme rásť. A keď sa rozhodujeme s Ním, žiadna cesta nie je omyl – len iná kapitola toho istého príbehu.

Presvedčili sme sa o tom niekoľkokrát v našom živote, ale teraz vám chcem povedať príbeh nášho bývania a toho, ako nás hodnoty, uzdravenie a Boh vedú tým správnym smerom.

Túžili sme po komunitnom bývaní s priateľmi a zdravom bývaní na vidieku. Peniaze žiadne, pozemky žiadne, úver v nedohľadne.

Bol rok 2011. Mali sme dve deti a bývali sme v byte v Prievidzi. Gustíkovi rodičia nám dali ponuku: dajú nám svoju chalupu, kým si nevyriešime svoje vlastné bývanie. Lokalita nám vôbec nebola blízka, mali sme svoju vysnívanú. Mestská doprava tam nechodila a ja som bola bez vodičáku. Vôbec to nešlo dokopy s našimi predstavami. Silno sme prežívali spomínané komunitné bývanie, do ktorého sme chceli sústrediť všetky sily a myšlienky. Vnímali sme to veľmi intenzívne.

Takisto sme nechceli urobiť chybu v rozhodovaní: Máme zobrať ponuku od rodičov alebo čakať na naše komunitné bývanie?

V Božom kráľovstve neexistujú chybné rozhodnutia

Strach z chybného rozhodnutia bol pre mňa veľký faktor, ktorý ma brzdil pozerať sa na veci srdcom a nie cez filter strachu. Vziať ponuku od rodičov si vyžadovalo veľa práce, prerábok, investícií i času. Chalupa (starý 100-ročný dom) bola neobývaná, nie pripravená na rodinný život.

Práve v tom čase sme sa vrátili z rodinného tábor YWAM. Vďaka nemu prišlo veľké uvoľnenie. Špeciálne pre mňa: zažila som uzdravenie z mentality robenia chybných rozhodnutí. Žila som život, v ktorom som nechcela minúť to, čo Boh pre mňa a moju rodinu pripravil. To platí dodnes, ale s jedným rozdielom: Boh sa mi zjavil iným spôsobom, ako som ho dovtedy vnímala. Prežila som, ako mi vraví: V mojom kráľovstve so mnou neexistujú chybné rozhodnutia. Sú rozhodnutia, ktoré môžeš urobiť so Mnou alebo bezo Mňa. Nech sa akokoľvek rozhodnem vo veci nášho bývania a urobím to s Ním, je to najlepšie rozhodnutie pre mňa.

A tak prišiel čas si odpovedať na otázky: Čo vlastne chcem? Čo je pre mňa dôležité? Aké sú naše rodinné hodnoty, za ktorými chceme ísť? To bol kľúč k rozhodnutiu: naše hodnoty. Nie naše predstavy a okolnosti, ale to, za čím ako rodina kráčame. Naše hodnoty hovoria o tom, prečo a ako veci robíme. Preto sme sa rozhodli vziať ponuku a začať proces príprav na nasťahovanie do domčeka.

Aké boli naše hodnoty? Príroda, sloboda, život vonku, súznenie s prírodou… V domčeku sa napĺňali jednoduchšie než v byte. Preto sme napriek všetkým „nie“ povedali: Áno.

„Áno“ na 5 rokov a potom šup za naším snom komunitného bývania. Použili sme lacné materiály, veľa financovali i rodičia, keďže sme spoločne budovali domov nie len pre nás, ale neskôr i pre nich.

Čas dobudovať náš dočasný domov na trvalý

Ako sa to skončilo s naším komunitným bývaním? O pol roka od nasťahovania sused predával vedľajšie dva pozemky, ktoré sme s priateľmi kúpili – a komunita bola na svete. Našich plánovaných 5 rokov v domčeku sa premenilo na už 15 rokov. Rodičia nakoniec bývajú vo vedľajšom kúpenom domčeku a kamaráti hneď vedľa. Zdieľame spolu jeden dvor, naše deti sú ako súrodenci, neklopú, nezvonia.

Teraz nastal čas dobudovať náš dočasný domov na trvalý. Stále budujeme.

Riadiť sa našimi hodnotami nám vždy prinieslo slobodu aj priestor žiť naše sny i poslanie. Keď sa rozhodujeme, pozeráme sa na to, čo je pre nás dôležité a aké hodnoty žijeme práve v tomto čase. Alebo čo Boh práve robí v našom živote. Toto rozpoznanie neprináša so sebou sklamanie, lebo vieme, že sa rozhodujeme s Ním, podľa srdca v tom, kde sa práve nachádzame.

Niežeby sa nám nestávalo, že by sme si nepovedali: „To sme sa mali rozhodnúť inak.“ Áno, stáva sa nám, že naše rozhodnutia meníme: je to prirodzené, pretože časom naše srdce viac spoznáva, kým je a kam kráča, spoznáva a vidí viac, ako videlo predtým. Niežeby sme to predtým nemali… len sme to nevideli.

Skonštatovanie, že sme sa mohli rozhodnúť inak, neznamená výčitku, ľútosť alebo sklamanie. Nie!

Viem, že som sa rozhodla z pozície, kde som bola, kde bolo moje srdce – a to bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť. Ak konštatujem: „Teraz by som to urobila inak,“ môže to hovoriť o tom, že nestojím na jednom mieste.

Ak nevieš, ktorým smerom sa pohnúť, nezačni otázkou, čo je najľahšie alebo čo vyzerá najlepšie.

Začni otázkou: Aký človek chcem byť? Aká rodina chceme byť? A čom chcem nasledovať?

Odpovede na tieto otázky ťa zavedú ďalej než akýkoľvek dokonalý plán.