Denník dyslektického dinosaura, časť 3: AKO SOM SA STAL DRAKOM a výchova detí s ADHD

Týmto článkom nadväzujem na video o drakoch, preto ho odporúčam pozrieť ešte pred čítaním článku.

Narodenie Draka

„… som vinný. Aj ja som bol kedysi ‚dobrý rodič dokonalých detí‘ a na rodičov detí s hyperaktivitou a podobné exotiny som sa díval cez prsty.“

Na začiatku treba povedať, že drakom sa nestaneš – drakom sa narodíš. Miesto plaču vydávaš krákanie dravca a od prvého pohľadu je vidieť, že máš telo trochu viac prispôsobené na let. Aspoň so mnou to tak bolo.

Drak bolo aj dievčenské meno mojej mamy. Niektorý z mojich praprapra… dedov Dragounov musel slúžiť u obávanej pechoty Dragónov a tak získať pre tento rod toto neobyčajné meno – Dragoun. Išlo o vojsko, ktoré sa presúvalo na veľkých a ťažkých koňoch, ale bojovali peši a strieľali z krátkych muškiet, ktoré sa nazývali takisto dragon.

Nič to na tom. Dragoni zanikli po príchode mechanizácie armády a môj dračí inštinkt bol zamrežovaný komunistickou a postkomunistickou kultúrou Prievidze konca 20. storočia. O tom, ako som stratil prepojenie so svojimi blízkymi príbuznými dinosaurami, píšem v predošlých dvoch dieloch Denník dyslektického dinosaura.

Draci okolo mňa

Navykol som teda na „vyvoňanú“ klietku a takmer celkom som sa prispôsobil. Trvalo to síce dlho, no napokon sa zo mňa stal vcelku puritánsky intelektuál. Začalo mi záležať na tom, čo si o mne myslia druhí, čo povedia na môj vzhľad, správanie, prácu a rodinu. Zatúžil som sa páčiť tejto spoločnosti. A čo bolo horšie, začal som aj ja posudzovať druhých: ich správanie, vzhľad a deti.

Moje prvé deti boli také „vypiplané“ a poslušné. Prečo by také nemohli byť všetky? Prečo niektoré deti neustále pobehujú, kričia, vrieskajú a pod chvíľou niečo zničia? Prečo s tým ich rodičia nič nerobia? Mali by ich spacifikovať a ukázať im, ako sa správať v našej „vyvoňanej spoločnosti“.

Áno, som vinný. Aj ja som bol kedysi „dobrý rodič dokonalých detí“ a na rodičov detí s hyperaktivitou a podobné exotiny som sa díval cez prsty. Teraz už ani neviem, ako je možné, že sa to stalo. Pripadali mi takí nezodpovední, leniví, nezorientovaní a ignorantskí… Čo nevidia, že ich dieťa vyrušuje? Ubližuje… nevonia?

Návrat draka

Lenže potom som ho znovu stretol. Sedel som v aute na parkovisku a ukrýval sa pred rodinou. Temná novembrová noc a ja som mal všetkých plné zuby. Ešte pred pár minútami som sedel so svojou manželkou a s deťmi na návšteve u rodičov. Čosi sa udialo. Vo mne vzplanul pradávny kotol, vychrlil som spŕšku nadávok a krákanie dravca. Teraz tu sedím v mraze a daždi a za čelným sklom sa z hmly formuje obrys dlhého šupinatého tela. Letí priamo ku mne. Otvára papuľu a v momente, keď ma chce zhltnúť, sa rozplynie. Vtom na okienko zaklope môj otec a vytiahne ma na nákup.

Kráčame Dlhou ulicou celkom potichu. Neviem prestať myslieť na toho tvora. Máta ma? Je to moja predstavivosť alebo tam bol naozaj? Bol vonku či v aute – či vo mne? Uzatváram toto konštatovanie myšlienkou:

„Nie je dôležité, či ten drak bol skutočný, alebo len v mojej hlave. Dôležité je priznať si, čo som cítil. Cítil som draka.“

Prečo ich volám drakmi?

Deti, ale aj dospeláci s hyperaktívnymi sklonmi (nerád to volám diagnózy) sú v dnešnej spoločnosti niečo ako zlo. Poznáš tie otázky: „Máte dobré deti?“ Alebo: „A deti čo? Poslúchajú?“ Keď je otázka položená takto, odpoveď je jasná: „Nie, neposlúchajú a sú zlé.“ Drak nikdy nie je dobrý a nikdy nebude poslúchať.

Ja sa však radšej pýtam: „Koľko divých zvierat už tvoje deti chytili? Na aký vysoký strom vyliezli? Koľko ohňov pozapaľovali? Vedia ťa cítiť?“

V spoločnosti ktorá je „vyvoňaná“, bude drak vždy „smrdieť“ po spálenom poli. Bude „odvekým hadom a satanom“. Lebo to je to, ako vidíme drakov. Obrastlých hadov so všetkým, čo na hadoch nenávidíme. Bojíme sa a zakrývame si oči. Ako sa však dostal had do symbolu medicinmanov? Ako sa had dostal do rúk Mojžiša a bol svedkom víťazstva nad otroctvom?

Ako sa drak dostal na štíty bohatierov a do erbov kráľovstiev?

Dračí syn

V druhej noci po letnom slnovrate, keď sme mali za sebou najdlhší deň v roku, narodil sa náš Drak. Milujem pôrody – šťastná žena a kopec krvi. Čo viac si chlap môže priať? Tentoraz tej krvi bolo trochu viac. Drak však spal ako bájny hrdina po dlhej púti.

Rástol a mocnel. A takisto stále pridával na rýchlosti. Večne strapatý, večne zablatený, prvý v rade, keď bolo treba dojiť kravky, naháňať ovečky, narobiť neporiadok a niečo porozbíjať. Nohy zjazvené, chodidlá spálené, prvý, čo nás zoznámil s chirurgiou. Rýchlo som zistil, že lepšie bude, keď sa naučím zatvárať mu rany ja, než chodiť stále na pohotovosť.

Potom nám to začalo dochádzať. A aj ľuďom okolo. Začali sa na nás obzerať. Videli, že ho nemáme pod kontrolou, že pekne nesedká, že je špinavý a že smrdí po spálenom poli. V očiach som im videl vetu, ktorú som toľkokrát mal na mysli ja, keď som videl rodičov s ADHD deťmi: „Ich syn je Drak. To sú zlí rodičia.“

Rozplakal som sa a bežal do úkrytu. Bolo mi ľúto môjho synčeka, mňa a všetkých rodičov, na ktorých som sa aj ja voľakedy s touto vetou v mysli obracal. Moje srdce zaplavil hnev a vôňa spáleného poľa.

Návrat Draka

Ďalšia temná novembrová noc doľahla na moje srdce. Temnejšia než mnohé pred tým. Bolo za mnou tretie obdobie depresií a jesenné noci som neznášal. V tú noc sa mi sníval sen. V tom sne som sa premenil na draka. Strašne som sa toho bál, ale keď sa to stalo, nastal pokoj a ja som sa prebudil. Nechcem posudzovať, čo a ako bolo príčinou tohto sna. Čo však viem je, čo som cítil. Cítil som Draka. Môj život sa začal meniť. Ofarebnel môj slovník, vrátil sa vreskot dravca, zhrubol hlas, ruky aj stehná. Zovreli sa päste a skameneli hánky. Za obeť padla nejedna stolička, skrinka, polená – a ako krásne horeli. Zbystrila sa predstavivosť a vrátil sa cit do srdca.

Vy**bal som sa na všetky „vyvoňané“ nálady spoločnosti. Trávil som viac času v hore – než s ľuďmi a nekonečne dlho plakal. Na Boha som volal už len hrdelným revom barbara a zmieril som sa so svojím Drakom.

Začal som si uvedomovať, že celé roky som mal určitú malú sociálnu dysfunkciu, nevhodné poznámky, nerozumel som vkusu druhých, nechcel tancovať na ich zábavách… Celý život mi prekážali ostré zvuky a priveľa ľudí pohromade…

Hľadanie dobrého Draka

Odkedy som sa zmieril so skutočnosťou, že som drak, moja manželka začala hovoriť: „Predtým ťa ľudia milovali, ale žiť s tebou bolo ťažké. Teraz im prekážaš, ale keby s tebou žili, milovali by ťa.“

Keď som prijal svoju dračiu podstatu, prestal som potláčať emócie. To nie je vôbec ľahké. Rodina potrebuje vedieť, čo robiť s Drakom – keď v ňom vzbĺkne oheň. O tom však bude iný článok. Teraz by som sa vrátil k svojmu hľadaniu „dobrého Draka“.

Chlapci sa ma občas pýtajú: „Ocko, King Snake je dobrý had a Coper Head je zlý?“ Usudzujú podľa toho, že King nemá jed a Coper áno. Ale niečo ako dobrý a zlý had nie je. Had len robí, prečo bol narodený. Rovnako aj Drak. Koniec koncov – dobrý je len Boh. My, všetci Bohom stvorení, hľadáme, pre čo sme sa narodili. Čo je naším poslaním. Čo je poslaním Draka…

Poslanie Draka

Poslaním draka je bojovať ako hrdina, odpočívať ako víťaz a prinášať uzdravenie. Rovnako ako ten had na palici. Uzdravenie z duševných otroctiev potláčaného ja. Drak je tu, aby pripomenul neskrotnosť, aby vytrhol „navoňanú“ spoločnosť z otrockého stereotypu a uniformity, aby ukázal, že nie sme všetci rovnakí, že sme zraniteľní.

Drak tu je, aby prebádal najtemnejšie útroby podmorských priepastí, natočil tie najlepšie dokumentárne filmy o živote predátorov, vystaval chaty na najvyšších končiaroch hôr, skrotil mustanga, zastal sa slabších a vyletel do vesmíru.

Pred rokom, keď moji chlapci začali tu v USA chytať hady, opýtal sa náš prvorodený „dobrý synček“ svojho Dračieho brata: „Pôjdeš dnes so mnou do lesa skúmať hady?“ A Dráčik odpovedal: „Jasné. Šak gdo by ti ich chytil?“

Nie je ľahké vychovať Draka. Nie je ľahké vychovať Kráľovnú či Kráľa. Oni sú však tými pradávnymi hrdinami – o ktorých sa píšu tie najúžasnejšie knihy. A tak moja rodina dala slobodu Drakom.

„Rozprestreli sme krídla a užívame si let.“