Z homeschoolingu do školy alebo O tom, že konce neexistujú

Toto boli pred rokom (2024) moji traja PRVÁČIKOVIA. A tento rok 2025 k nim pribudnú ďalší dvaja – druhák (prvý ročník bol doma) a predškolák.

Naozaj! Koniec veľkého homeschool obdobia je za nami. (Píšem veľkého, pretože 3-ročný a 5-mesačná mi doma ostávajú, a i keď sa neučíme ako v škole, stále sa učíme.)

Rovnako ako sa niečo ťažké a krásne končí, verím, že sa začína niečo nové – asi taktiež ťažké, ale zároveň verím, že aj krásne. (Písané v roku 2024.)

Keby som to zobrala od bábätka, tak 15 rokov domácej školy je za nami.

Tobi sa prvýkrát stretáva so školskou lavicou na gymnáziu. Aj by ostal na homeschoolingu, ale čas, ktorý mal na dokázanie, že zvládne domácu školu i počas strednej školy, nevyužil, a tak musel nastúpiť do školy.

Jakubko prvýkrát spoznáva sedenie pri učení v 5. triede. Náš drak sa ocitol pre neho v tom najneprirodzenejšom prostredí. Sám to chcel vyskúšať. A i keď jeho krídla sú väčšie, ako je veľkosť triedy, i keď zápasí, ostáva. 

Tamiška sa po 7 rokoch opäť vracala do svojej prváckej triedy. Do najťažšej triedy na škole. Ako bojovníčka so 6 bratmi, zhodnotila: „Nie je to až také zlé.“

Matej, ktorý nasleduje svojich súrodencov, zvedavý, ako to v tej škole je. Urobiť si vlastný obraz, postaviť sa novému dobrodružstvu tvárou v tvár. 

Joshua, náš dvorný herec, spriada scenáre, ako s kamoškou „ovládnu“ predškolu.

Čo ma naučil homeschooling

Bolo to obdobie bojov, víťazstiev, výziev, krásnych spoločných rodinných chvíľ, spoločného rastu i ponorky. Prešla som si vyhorením, frustráciou, nočným vyrábaním pomôcok, obdobím premotivovanej maminy i maminy „mám na saláme“. No najmä hľadaním seba samej a svojej cesty.

Myslím si, že domáca škola dala viac mne ako deťom. Že to bola škola života pre nás ako rodičov, kde som sa učila v tých dôležitých životných predmetoch – trpezlivosť, zodpovednosť, láskavosť, empatia, porozumenie, odpustenie, vytrvalosť, milovanie, pokoj…

Naučila som sa prioritizovať, neustále sa obracať k svojim hodnotám a prehodnocovať svoje motívy. Zvládanie zápasov so strachom, s obavami, porovnávaním či odmietnutím.

Som nesmierne vďačná za každý kúsok týchto krásnych i náročných dní, ktoré som prežila aj vďaka ľuďom, ktorí boli okolo mňa. Nebola som na tejto ceste sama.

Ďakujem Bohu, že ma posilňoval každý deň a ukazoval mi pravdu o mne i o mojich deťoch, keď prišli ťažké chvíle.

Ďakujem svojmu manželovi, ktorý ma vždy vrátil na začiatok a ukázal mi hodnoty a víziu našej rodiny, kam kráčame, aby som sa nestratila.

Ďakujem rodine, ktorá pomáhala veľmi prakticky, priateľom a domškoláckej komunite, kde som vždy našla povzbudenie, upokojenie a načerpanie.

Dnes už viem, že to nebol koniec, ale premena

(Písané v roku 2025.)

„To len vy, ľudia, ste si vymysleli smrť pre veci, ktoré už prestávate vidieť. Ale ja som život.“

Sedím na lavičke v záhrade a pozerám sa na višňu. Na jej zelené listy, ako sa hojdajú vo vetre.

„Sú zelené, ale čoskoro zhnednú a pominú sa,“ pomyslím si.

Tak ako sa pominulo obdobie homeschoolingu. Bolo krásne – zelené, svieže –, ale časom začalo hnednúť, opadávať, až sa napokon celkom rozplynulo.

Je mi smutno. Veľmi smutno.

„Ale nie!“ počujem v sebe hlas.

„Pozri sa lepšie a načúvaj.

Tieto listy, čo vidíš, naozaj zhnednú. A nakoniec opadnú. Ale musia. Aby mohli prísť nové – opäť svieže a zelené, aby ťa potešili svojou farbou a vôňou.

Nič neumiera. To len vy ľudia ste si vymysleli smrť pre veci, ktoré už prestávate vidieť. Ale ja som život.

Ja mením, premieňam, oživujem.

To, čo nazývate smrťou, koncom či odumieraním, je len premena. Proces obnovy, zrod nového života.

Vymysleli ste si začiatky a konce – a pritom je len jeden Začiatok a jeden Koniec. A vy ste v ňom.

Píšem jeden príbeh bez konca, príbeh plný premien. Kde nič nezomiera, ale všetko sa mení na nový začiatok. Lebo konca už niet.

A tak sa nepozeraj na svoj život ako na etapy so začiatkom a s koncom, ale ako na niť, ktorú rozvíjam všade, kde mi dovolíš. A ver, že ju rozmotám ďaleko – až za samý kraj sveta.“

„Ďakujem.“

A tak sa učím hľadieť na svoj život ako na rozvíjajúce klbko, ktoré nie vždy viem, kam sa kotúľa.

O tom, že to nie je vždy ľahké, niekedy nabudúce.

Foto: archív, pixabay.com