Prečo sme sa dali na homeschooling 2 – Musia vedieť všetci všetko a v tom istom veku?

Keď sme nastúpili do prvého domoškoláckeho ročníka s naším najstarším synom, boli sme za podivínov. Na celom Slovensku bolo vtedy dohromady 150 domoškolákov. Ľudia sa v lepšom prípade divili, v horšom sa nás snažili oboznámiť s rizikami, o ktorých vlastne nič nevedia, a v najhoršom prípade to bolo vysmievanie na sociálnych sieťach.

„Niečo ako homeschooling predsa nemôže fungovať a už vôbec sa vyrovnať bežnej škole. Dieťa bude asociálne, nevzdelané a lenivé,“ hovorievali. To posledné sedí a k tomu sa dostaneme v 5. diele tejto série. Na ostatné môžem povedať, že po 5 rokoch homeschoolovania sme Tobiho dali na pol roka do školy. Do školy, ktorá bola komplet v angličtine a s celkom cudzími ľuďmi. Bola to škola v USA. V momente zapadol, stal sa obľúbeným v kolektíve, so spolužiakmi sa stále stretáva, aj keď tam už 1,5 roka nechodí, a cudzí jazyk sa tam naučil tak, že ešte aj nám rodičom pomáha pri objednávaní v obchodoch.

Lenže pred 7 rokmi sme nemali túto skúsenosť. Boli sme mizivým percentom v spoločnosti, ktorá mala svoje odpovede. Naproti nej sme stáli my – len s jednoduchou vierou a množstvom otázok.

Nebojíme sa mať negramotné dieťa

Tento rok nastúpilo do domoškoly naše 4. dieťa. Dvaja sa naučili písmenká skôr, než mali 6 rokov, a dvaja s tým mali problémy aj v ôsmich. Dvaja majú odmalička vymakanú jemnú motoriku a krásne kreslia. Dvaja radšej tancujú a majú neobyčajné športové zručnosti. Dvaja sa učia počúvaním, jeden pozeraním a jeden je drak.

Veru, nevedia všetko a nevedia to v rovnakom veku. Sranda je, že ani v škole to neučí všetko jeden človek. Lenže systém je nastavený tak, že chce dieťa otestovať, či vie to, čo vedia všetci v jeho veku, a tak sa od detí vyžaduje, aby sa učili v danom veku všetci to isté. Stále celkom nerozumiem dôvodu testovania. Ja som napríklad v práci nikdy nikoho netestoval. Každý sa učí robiť našu robotu svojím tempom a podľa toho vidím, kde sa nachádza a ako mu viem pomôcť. Alebo či ma už nepredbehol a pomôže on mne. Možno si škola nie je istá, či dieťa niečo naučila, a tak ho potrebuje otestovať. No a, paradoxne, keď sa ukáže, že dieťa to nezvládlo podľa očakávaní, tak je na vine ono. Tak potom tá škola učí či nie?

Dá sa niekoho niečo naučiť?

Myslím si, že v prvom rade sa nedá niekoho niečo naučiť. Žiak musí byť ten, ktorý sa učí, a tu sa už dostávame k tomu, prečo deti neučíme, ale tam som sa teraz ešte dostať nechcel. Takže jedna „vysokoškolská“ historka zo 4. triedy základnej školy:

Nášho najstaršieho sme v 4. triede nechali, nech sa venuje svojim záujmom, lebo aj tak sa nám už zdal byť nejako popredu a jedno „zlé vysvedčenie“ nám nemôže nejako uškodiť. A tak sa učil modelovať v 3D programoch, kreslil, pomáhal okolo domu so zvieratami…

„Dôležité je, že nám to dalo priestor na predmety, ktoré v školských osnovách nie sú.“

Dva týždne pred polročnými skúškami si zmyslel, že on tie skúšky chce dať na výbornú, a tak si začal prechádzať polročné učivo. Po skúškach vyšla skúšajúca pani učiteľka z triedy a vraví mi: – „Gusto, parádne ste ho to naučili. Vidno, že doma makáte.“

Lenže ono ani tak nie je dôležité, že deťom dávame priestor ísť ich vlastným tempom a ponoriť sa do témy do tej miery, ako ony chcú. Dôležité je, že nám to dalo priestor na predmety, ktoré v školských osnovách nie sú. Pritom ich zvládnutie je pre prirodzený život omnoho dôležitejšie. Klasifikované školské predmety zväčša prinášajú odpovede. A z tých odpovedí je väčšina na otázku čo. Čo je podstatné meno, čo je zemská kôra, kto je Ľudovít a kto Anton…

Preto sme s deťmi vytvorili priestor, kde sa kladú otázky. A nie hocijaké, ale otázky: „Prečo a kam?“ O tom už však bude ďalší článok.