Prečo sme sa dali na homeschooling 2 -musia vedieť všetci všetko a v tom istom veku?

Keď sme nastúpili do prvého domoškoláckeho ročníka s naším najstarším synom, boli sme za podivínov. Na celom Slovensku bolo vtedy dohromady 150 domoškolákov. Ľudia sa v lepšom prípade divili, v horšom sa nás snažili oboznámiť s rizikami, o ktorých vlastne nič nevedia a v najhoršom prípade to bolo vysmievanie na sociálnych sieťach.

„Niečo ako homeschooling predsa nemôže fungovať a už vôbec sa vyrovnať bežnej škole. Dieťa bude asociálne, nevzdelané a lenivé.“ Hovorievali. To posledné sedí a k tomu sa dostaneme v 5. diele tejto série. Na ostatné môžem povedať, že po 5 rokoch homeschoolovania sme Tobiho dali na pol roka do školy. Do školy ktorá bola komplet v angličtine a s celkom cudzími ľuďmi. Bola to škola tu v USA. V momente zapadol, stal sa obľúbeným v kolektíve, so spolužiakmi sa stále stretáva aj keď tam už 1,5 roka nechodí a cudzí jazyk sa tam naučil tak, že ešte aj nám rodičom pomáha pri objednávaní v obchodoch.

Lenže pred 7 rokmi sme nemali túto skúsenosť. Boli sme mizivým percentom v spoločnosti, ktorá mala svoje odpovede. Naproti nej sme stáli my, len s jednoduchou vierou a množstvom otázok.

Nebojíme sa mať negramotné dieťa

Tento rok nastúpilo do domoškoly naše 4. dieťa. Dvaja sa naučili písmenká skôr než mali 6 rokov a dvaja s tým mali problémy aj v 8mich. Dvaja majú od malička vymakanú jemnú motoriku a krásne kreslia. Dvaja radšej tancujú a majú neobyčajné športové zručnosti. Dvaja sa učia počúvaním, jeden pozeraním a jeden je drak.

Veru nevedia všetko a nevedia to v rovnakom veku. Sranda je, že ani v škole to neučí všetko jeden človek. Lenže systém je nastavený tak, že chce dieťa otestovať, či vie to, čo vedia všetci v jeho veku a tak sa od detí vyžaduje, aby sa učili v danom veku všetci to isté. Stále celkom nerozumiem dôvodu testovania. Ja som napríklad v práci nikdy nikoho netestoval. Každý sa učí robiť našu robotu svojím tempom a podľa toho vidím, kde sa nachádza a ako mu viem pomôcť. Alebo či ma už nepredbehol a pomôže on mne. Možno si škola nie je istá, či dieťa niečo naučila a tak ho potrebuje otestovať. No a paradoxne, keď sa ukáže, že dieťa to nezvládlo podľa očakávaní, tak je na vine ono. Tak potom tá škola učí, či nie?

Dá sa niekoho niečo naučiť?

Myslím si, že v prvom rade sa nedá niekoho niečo naučiť. Žiak musí byť ten, ktorý sa učí a tu sa už dostávame k tomu, prečo deti neučíme, ale tam som sa teraz ešte dostať nechcel. Takže jedna „vysokoškolská“ historka zo 4. triedy základnej školy:

Nášho najstaršieho sme v 4. triede nechali, nech sa venuje svojim záujmom, lebo aj tak sa nám už zdal byť nejako popredu a jedno „zlé vysvedčenie“ nám nemôže nejako uškodiť. A tak sa učil modelovať v 3D programoch, kreslil, pomáhal okolo domu so zvieratami…

„Dôležité je, že nám to dalo priestor na predmety, ktoré v školských osnovách nie sú.“

Dva týždne pred polročnými skúškami si zmyslel, že on tie skúšky chce dať na výbornú a tak si začal prechádzať polročné učivo. Po skúškach vyšla skúšajúca pani učiteľka z triedy a vraví mi: „Gusto, parádne ste ho to naučili. Vidno, že doma makáte“.

Lenže ono ani tak nie je dôležité, že deťom dávame priestor ísť ich vlastným tempom a ponoriť sa do témy do tej miery ako oni chcú. Dôležité je, že nám to dalo priestor na predmety, ktoré v školských osnovách nie sú. Pritom ich zvládnutie je pre prirodzený život omnoho dôležitejšie. Klasifikované školské predmety poväčšinou prinášajú odpovede. A z tých odpovedí je väčšina na otázku čo. Čo je podstatné meno, čo je zemská kôra, kto je Ľudovít a kto Anton…

Preto sme s deťmi vytvorili priestor, kde sa kladú otázky. A nie hocijaké, ale otázky „Prečo a kam?“. O tom už, ale bude ďalší článok.