Hľadanie svojej cesty

V predchádzajúcej časti som písala o tom, ako sme spoločne zisťovali, či je homeschooling pre našu rodinu a ako si vybudovať pevný základ.

Hoci sme sa doň pustili naplno a bavilo nás to – deti aj rodičov –, po určitom čase domáceho vzdelávania a tom, ako nám postupne pribúdali deti, som zažívala krízu. Pýtala som sa: Nebude im v škole lepšie? Prečo to vlastne robím?

Deti pribúdali a nič nefungovalo tak ako predtým. Dynamika doma sa menila a mňa to začalo presahovať.

V tom čase sme išli na návštevu do jednej homeschoolerskej rodiny. Boli to naši známi. Ich syn bol rovesník s naším najstarším Tobiášom, s ktorými sme sa stretávali na preskúšaniach.

Veľmi som sa tešila na ten okamih. Konečne uvidím, ako to vyzerá v homeschoolerskej rodine. Predstavovala som si, ako budú mať všade na nástenkách písmenká, číselká, mapy… a ja neberiem inšpiráciu.

Po krátkej chvíli prišlo však veľké sklamanie.

Pýtala som sa maminy: „Kde sa učíte? Ako to robíte? Kde máte nástenky, plagáty…?“

A ona mi odpovedala: „Normálne ráno vstaneme, zoberieme si učebnice, sadneme si za stôl, vypíšeme, čo máme… Keď je teplo, idem to urobiť von, niečo sa zahráme… Nerobím to projektovo. Je to podobne ako v škole.“

Bola to pre mňa facka – v dobrom. Vtedy som si uvedomila, že každý máme svoju cestu. A ja som si vykonštruovala nejakú čarovnú, úžasnú cestu, ktorou som chcela dokázať okoliu i sebe, že dám deťom viac, ako by dostali v škole, že to bude zábavnejšie, lepšie… Ale ako sa menila naša situácia doma, už to tak nešlo.

O tejto dôležitej návšteve a otázkach, ktoré sa pre nás stali kľúčovými, si viac prečítate TU.

Nájsť svoju vlastnú cestu

Odvtedy som hľadala svoju vlastnú cestu v homeschoolingu. Učila som sa nekopírovať cesty iných mám – pretože nežijeme v tom istom dome, prostredí, nemáme rovnaké rodiny, deti…

Vedela som, že ak chcem v domácom vzdelávaní pokračovať, potrebujem si v tom vybudovať novú identitu a neporovnávať sa s ostatnými maminami. To ma veľmi oslobodilo.

Je úplne jedno, akú metódu použijeme, dôležité je, aké prostredie deťom vytvoríme a ako sa budeme pri tom cítiť.

Tieto metódy sa dokonca časom menili, tak ako sa menila naša rodina. To bola jedna z najväčších výziev – byť flexibilní a nezaspať na vavrínoch.

To je pre mňa najdôležitejšie a zároveň najťažšie na celom homeschoolingu – pracovať na sebe a so svojimi presvedčeniami, strachmi, s bolesťami, ktoré číhajú v rôznych momentoch. Nie je to ružová cesta ani najľahšia. A vo veľkej miere to vnímam ako cestu rodiča, ktorý musí veľakrát prekopávať svoje srdce.

Aby okrem rozumu rástlo aj srdce

Každé obdobie v homeschoolingu malo nejakú svoju etapu a vyzeralo úplne inak. Obdobia sa menili a ja som musela byť citlivou na to, čo sa dialo okolo mňa, kde sa ako rodina nachádzame a kam smerujeme. A že je v poriadku aj nevládať.

Veľkým povzbudením v tom bol pre mňa manžel, nikdy som v tom nebola sama.

V homeschoolingu je pre nás dôležité, že chcem, aby okrem rozumu rástlo aj ich srdce, naše vzťahy, charakter. Keď sme zažívali obdobia, že sa deťom nechcelo učiť a ja som mala pocit, že zlyhávam, musela som si pripomínať aj to, že sme si deti nenechali doma preto, aby sme ich vzdelávali, ale preto, aby sme budovali pevné, láskavé vzťahy, vštepovali naše rodinné hodnoty a nechali im dostatok priestoru, aby rástlo ich srdce.

Preto keď prišli sklamania, že to nejde podľa našich predstáv, živili ma svedectvá, ktoré som videla na deťoch. Cielene sme si večer s manželom sadli a hovorili, ako deti napredujú vo svojich vzťahoch, čo sa im podarilo… Jednoducho tie pekné chvíle, ktoré sme sa učili vidieť vo všednosti a nevnímať ich všedné, ale neobyčajne silné.

A to sme zažívali konkrétne.

Napríklad náš najstarší syn, vtedy mal jedenásť, nemal problém v Amerike ísť za susedom a dohodnúť si u neho brigádu, lebo si chcel kúpiť transformera. Mal odvahu aj samostatnosť si veci odkomunikovať, vypýtať. Keď išiel do školy v Amerike, bol obľúbený, zapadol tam, aj keď to bolo preňho náročné – prvýkrát ísť do školy a ešte k tomu v cudzej krajine.

Dcéra zas začala v Amerike chodiť na gymnastiku. Jej slovná zásoba vtedy bola: one, two, three a yellow. Neviem, ako to robila, ale vždy sa tam tešila a ostatní sa tešili na ňu. Vystískali sa, hneď tam zapadla napriek tomu, že sa dorozumievala rukami, nohami.

Skĺbiť vzdelávanie menších a starších

Ako deti pribúdali, musela som hľadať iné spôsoby, ako to zvládnuť a nezblázniť sa. Prešli sme na systém, že každý deň sme mali povinnú jazdu – slovenčina a matematika. Zvyšok sme robili podľa toho, kto chcel čo vedieť.

Keď sme išli napríklad von, využívala som prirodzené obdobia detí, to, čo ich bavilo – čítali sme si o dinosauroch, sadili kvety alebo zeleninu, pozorovali dážďovku… alebo to, s čím ony samy prišli.

Niekedy sme si robievali plány jednotlivých predmetov, ktoré sme mali na chladničke. Spoločne sme si prerátavali, koľko treba prejsť v jeden deň, aby sme za pol roka naplnili školské plány. Keď to dieťa v daný deň splnilo, vyfarbovalo si okienko vo svojom pláne.

Ak niekto niečo za deň napríklad neurobil, vedel, že na druhý deň bude musieť zamakať. Nemohol ísť von alebo ísť do kina, kým nebol jeho plán splnený. Tým sa deti učili zodpovednosti a zároveň si plánovali svoj čas.

Mali sme aj iný systém, ktorý som odpozerala od inej viacdetnej maminy. Deti mali svoje plány, pracovali samostatne a každý mal svoju hodinku, keď som bola iba s ním . Bol to čas iba one to one. Dieťa ho mohlo využiť na čokoľvek – či už pomoc s učením, rozhovor, kreslenie, rozprávanie.

Časovo to bolo náročné a väčšmi mali svoju hodinku veľakrát až poobede. Vyžadovalo si to dôkladne plánovanie a manažment obedu a varenia.

Bol to však jeden z najlepších spôsobov, ktorý nám fungoval.

Priestor pre kreativitu a život v domácom hoteli

Zároveň sme ich učili, že život ide a veci nie sú zadarmo. Že ak niečo chcú, nie sme hotel, nie som ani kuchárka, ani služobníčka, ale mama. A spoločne sa podieľame na tom, ako to tu funguje.

Napríklad sme mali reštauráciu – ak chceš mať raňajky, obed a večer, tak si na to zarob. Mali sme na to vytvorený systém – povinnosťami, ktoré si vybrali a ktoré bolo v danom dni treba spraviť, si zarobili na jedlo. Všetky povinnosti boli nejako ohodnotené, obodované – ocenené fiktívnymi peniazmi.

Ja som vymýšľala rôzne jedálne lístky – vždy bol aj nejaký dezert. Podľa toho, koľko mali peňazí, si mohli vybrať jedlo. Krásne bolo, že si medzi sebou požičiavali, lebo im bolo ľúto, keď napríklad niekto nemal dobrý dezert, lebo si na to nezarobil. O reštaurácii je viac napísané TU.

Fotografie: Patrícia Oravcová