Nechajme deťom priestor pre rast a prebratie zodpovednosti za svoje povinnosti

September, najobávanejší mesiac rodičov školákov. Aspoň tak sa mi to javí. Od minulého roka (2024) z veľkej časti patrime i my do tejto skupiny. Pomaly sa dostávame do tajov edupage, preukážok, potvrdení a neustálych poplatkov. 

Už dávno som bankomat nevyužívala tak často ako v septembri. 

Opäť som si urobila dokonalý prehľad o obaloch na učebnice, zošitoch, dokonalých perách a žiarivých pastelkách. 

Toľko návštev papiernictva minulý september som nemala za posledné tri roky, ako sme sa vrátili z Ameriky.

Veľká rodina a dlhý čas homeschoolingu nám však priniesli niečo, čo je v tomto „kolobehu“ pre nás rodičov na nezaplatenie.

A to je samostatnosť našich detí.

Čo nám pomáha prežiť toto školské obdobie, je, že deti učíme k zodpovednosti a nebojíme sa ich nechať padnúť a niesť ich dôsledky, s ktorými im, samozrejme, pomôžeme. Je to ako manželský záväzok v dobrom i zlom spolu.

Ako sme sa k tomu dostali?

Prestala som sa báť nechať padnúť svoje dieťa.

Prestala som mať strach prečítať si poznámku o neurobenej úlohe či zabudnutých pomôckach. 
Nevinila som sa za ich výsledky v škole.

Snažím sa (a to je môj stály boj) neriešiť ich odev, ktorý si samy vyberú… napríklad aj deravé ponožky.

Keď som pustila kontrolu nad vecami, ktoré su v kompetencii dieťaťa, viedlo to k mojej slobode – aspoň sčasti spomaliť v tomto školskom kolobehu a deťom dať súčasne cenný dar. 

Nemusím tu byť hneď pre ne. 

Nestalo sa to však zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac. 

Samostatnosti sa učili prirodzene. Možno je to jednoduchšie vo veľkej rodine, kde slovo „počkaj, prosím“ dieťa počuje častejšie. Urobiť si teda raňajky a vychystať sa do školy nebolo pre nás ťažké, skôr niečo prirodzené.

Vzdať sa kontroly

Pustiť však kontrolu nad vecami, ktoré vidia v škole deti či učitelia, bola už pre mňa celkom makačka.

Pustiť kontrolu nad vecami, ktoré sú v kompetencii a zodpovednosti mojich detí, bola makačka.

Pustiť kontrolu nad vecami, kde som mohla vyzerať ako:

– mama, ktorá sa bála, že bude považovaná za tú, čo sa nestará dostatočne, 

– mama, ktorá sa nezaujíma dostatočne,

– mama – tá, čo by mohla zabúdať, 

– mama, ktorá nestíha…

Môj manžel bol moja brzda, keď:

– som chcela utekať zaniesť zabudnutú desiatu,

– kričala ako pojašená, že má deravé ponožky,

– večer o deviatej stála nad stolom, aby si spravili úlohy.

Aby prišla sloboda a uvoľnenie, musela som pochopiť, že to nie sú moje poznámky. Vstupovať do identity a odháňať myšlienky, ktoré ma hnali, aby som deti neustále kontrolovala.

Zlyhala som. Nekontrolovala som ho, neurobila som mu to. Čo si o mne v škole pomyslia – že sa nestarám; nie som dosť zodpovedná.

Povedať si: Robím niečo viac.

Ale pritom som len mamina, ktorá nerobí dieťaťu servis 24/7. Vedie ho k samostatnosti a preberaniu zodpovednosti a nesenie dôsledkov za svoje urobené či neurobené veci.

A preto môžeme fungovať ráno tak, že sa nezúčastňujem na ich rannom rituáli – ranné vstávanie, chystanie desiat a vystrojovanie na autobus či k susedom do auta.

Prečo?

Lebo…
… ma netreba,
… to zvládajú samy,
… sú samostatné,
… spím alebo sa aspoň snažím,
… nie som ranné vtáča,
… mám pri sebe ďalšieho, ktorý v tom čase rád papá mliečko.

Ale pomáham im iným spôsobom. Ako?

– Snažím sa vždy večer upratať kuchyňu, aby mali čistú plochu na prípravu svojich desiat a raňajok.
– Ak treba, napíšem ranný list so svojimi nápadmi a všetkými zabudnutými informáciami, ktoré sme si nepovedali.
– Upratujem po nich – po štyroch.
– Samozrejme, vždy som tu.

Ráno každý pred odchodom prídu do spálne rozlúčiť sa, vypusinkovať a vykrížikovať. V horšom prípade to zakričia od dverí cez celý dom: „Už idem, mami. Ľúbim ťa!“

Víkendová zmena

Preto cez víkend, keď leňošíme, dlhšie spíme a nikto sa nikam neponáhľa, robím ranný full servis: raňajky, kakavinká, čajíky, caričká…

Dnes som bola najstaršieho, 15-ročného, budiť na zápas. Hneď ma potešil, že má nastavený budík, a vzápätí sa ma pýtal: „Mami, urobila by si mi prosím raňajky? Bol by som veľmi rád.“ Čakal na odpoveď a poďakoval sa.

Vo veľkej rodine sa veľa čaká. Na čokoľvek… Učí to trpezlivosti a samostatnosti. A keďže hlad je silný motor, miesto čakania si vybrali: „Urobím si sám.“ Tak sa postupne počas homeschoolingu vypracovali k rannému samostatnému vychystaniu sa do školy.