Ukladať draka nie je sranda
Nahnevali ma. Už tretiu noc po sebe.
Idem zo záchoda a Janka vraví: „Ak sa tam budú ešte chvíľu rehniť a vyprávať, tak tam vletím. Alebo ak si powerfull a stihneš to skôr ako ja, choď ty.“
Lenže ja som už bol naštartovaný a tak som si povedal, že tam idem rovno – do ich detskej izby umravniť ich, že je už pol jedenástej na krku a ony stále vyrušujú.
Vrazil som tam ako na poplach a skríkol: „To čo je???“
Kubo sa na to postavil, zahromžil tým svojím hurónskym hlasom a rozbehol sa oproti mne s bojovým výrazom v tvári a slovami: „Ja sa ocka nebojím…“
Schmatol ma za ruky, pritlačil k posteli a pokračoval: „… a dám mu lásku.“
Potom ma už len držal v objatí a ja som vedel, že je tu niekto, kto moje nedokonalé rodičovstvo stráži a navracia srdce syna k otcovi.
Za posledné dni som mu veľa úcty pri večernom ukladaní nedal.
Ono zas ukladať draka nie je sranda. Avšak verím, že všetka tá úcta, ktorú sa mi predsa len podarilo doň zasiať, priniesla práve dnes večer svoje ovocie.
Ja som sa zachoval hrubo a upodozrievavo, s nervami na krajíčku a on bol ten, čo to zvládol a dal na prvé miesto vzťah, nie dokazovanie pravdy.
Verím, že deti si zaslúžia úctu a rešpekt ako každá bytosť. A keď ich dostávajú, tak rastú spolu s nimi. Dnes sú možno divoké, nelogické, zmätené… Ale čo do nich zasejem, to v nich rastie. Tak ako v každej bytosti.
A nakoniec prinesie zmenu rodinnej atmosféry. Tak ako sa to v ten večer podarilo Kubkovi.
Napokon, možno to nie je tvoj prípad, ale ja potrebujem, aby do mňa ešte bola zasievaná úcta. V tomto sa od svojich detí až tak nelíšim.
