Ako deti merajú svoj úspech?
Náš syn to pochopil – piatak. Dostal 43 % z testu. Keďže známky neriešime, nič sa nedeje. Ideme ďalej.
Slovenčina? Otrava.
I keď doma to bolo lepšie, známky a písomky v systéme neoklameš.
Ďalšiu písomku napísal na 63 %.
Pre niekoho katastrofa.
Nezodpovedný? Lenivý? Flákač? Blbý?
Ale keď prišiel domov a povedala som mu výsledok (bol už na EduPage), jeho reakcia bola pre mňa tou najkrajšou odmenou a lekciou zároveň.
Zakričal: „YES! To je môj rekord zo slovenčiny! Naposledy som mal 43 %.“
Jeho úsmev a radosť boli také úprimné, také nadšené. Tešili sme sa spolu.
Žiadne:
„Prečo? Veď som to vedel.“
„Blbá písomka.“
„Všetci mali lepšie ako ja.“
„To som sa nemusel ani učiť.“
Žiadne porovnávanie sa.
Iba on so sebou.
Videl svoj úspech. Videl svoj posun.
A to bola pre neho odmena.
Bola som dojatá a hrdá. Pochopil to!
I o tom je pre nás učenie: Chcieť rásť.
Tešiť sa z vlastných posunov – pre seba. Nie preto, aby som dobehol spolužiakov.
Nie preto, aby som uspokojil pani učiteľku.
Pol roka v systéme. Nepovedala by som, že sú ešte zvyknutí, no zvládajú to s noblesou.
Sú sami sebou v dobrom i v tom menej dobrom.
Zatiaľ nenaskočili na vlak „dokazovania druhým“.
Nemajú excelentné známky.
Ale to, čo nesú do školy a zo školy – je viac:
Ako sa dokážu vyrovnať s vecami – je viac.
Ako budujú vzťahy – je viac.
A keby som mala použiť školskú stupnicu, dala by som im známku VÝBORNÁ za predmety:
– priateľstvo,
– otvorenosť,
– zodpovednosť,
– charakternosť,
– samostatnosť,
– odvaha.
Opäť bol dôvod na oslavu.
Fotografie: Patrícia Oravcová
