Spoločné stolovanie ako miesto budovania vzťahov a nie len plnenie brúch

Spoločné stolovanie je pre nás hodnotou, ktorú sa snažíme v našej rodine budovať. Spoločné stolovanie ako miesto spoločenstva, zdieľania sa a budovania vzťahov. Nie iba naplnenie našich brúch, ale aj našich duší. 

Túžim, aby to bolo miesto stretávania sa, na ktoré sa spoločne všetci tešíme. 

No v skutočnosti robím tak často úplný opak. 

Kedysi to u nás bývalo takto.

Už samotné zbiehanie sa k stolu a chystanie prestierania bolo často úplnou katastrofou. Presviedčanie, kričanie a čakanie na každého. Konečne sme za stolom. „Čo máme? To neľúbim. Ja to nechcem.“ Vo mne sa dvíha napätie, keď mi povedia, že to neľúbia a nikdy to nejedli. Takže debata, dohováranie, presviedčanie. Zatiaľ žiadna pozitívna emócia zo stolovania.

Nakladá sa polievka. „Stačí,“ kričí. Ale ja naberám ďalej, lebo z môjho pohľadu som len zašpinila tanier. A tak naberám každému viac, lebo som presvedčená, že im to bude chutiť alebo by mali zjesť viac. Veď predsa vitamíny a zdravá strava. Ďalšia negatívna emócia na svete: mama ma nerešpektuje. Potom príde presviedčanie, že nič nezjedli, nech si ešte naložia.

Ty by si sa tešil na takéto stolovanie? Ja teda nie. Je to úplne mimo toho, o čo mi ide. Je mi z toho smutno.

Nikto z nás nechce zažívať negatívne emócie a snažíme sa nim vyhnúť. Radi sa však vraciame k činnostiam, ktoré v nás zanechávajú pozitívne emócie – pocity radosti, zábavy, naplnenia, prijatia. Aj o tom môže byť spoločné stolovanie. 

Prečo na spoločnom stolovaní vlastne tak záleží?

Možno si niekedy hovoríme, že ide „len o jedlo“.

Ale pravda je, že ľudia si od nepamäti nesadali k stolu iba preto, aby sa najedli.

Spoločné stolovanie bolo v dejinách vždy miestom, kde sa budovali vzťahy, upevňovala dôvera a pocit spolupatričnosti.

Antropológovia hovoria, že už prví ľudia sa zhromažďovali okolo ohňa nielen kvôli potrave, ale kvôli bezpečiu, rozhovorom. Jedlo sa stalo mostom medzi ľuďmi.

Aj v tradičných rodinách bolo bežné, že sa jedlo z jednej misy, pri jednom stole – nie preto, že by to bolo pohodlnejšie, ale preto, že spoločné jedenie vytváralo pocit „patríme k sebe“.

Keď si toto uvedomím, ešte viac chápem, prečo ma bolí, keď sa zo spoločného stolovania stáva bojisko.

Ako ma manžel usvedčil?

Môj manžel mi raz povedal, ako to on cíti: akú atmosféru uvoľňujem počas obeda. Bola som usvedčená. Ale tak ako to má byť. V láske a prijatí. Tak som len počúvala a túžila, aby to nebola pravda. Ale bola. V ten deň som dokonale demonštrovala všetko, s čím sa nestotožňujem a čo nechcem robiť.

Musela som to celé rozžuť a ísť s tým von. Pri večeri činím pokánie a verejne vyznávam svoje správanie, ktoré odmietam. Verejné vyznania a ospravedlnenia sú dôležité, lebo dávajú verejný prísľub, odsúdenie a pomenovanie činom, ktoré nechceme robiť. Preto mi deti môžu pomôcť, keď sa to bude opakovať. Lebo je možné, že sa bude. Že to vyletí zo mňa ako Pepsi z automatu, keď doň hodíte euro. A tak môžeme spoločne budovať kultúru, akú túžime pri stolovaní mať.

Ako si môžeme spoločné rodinné stolovanie viac užiť?

Nie ako dokonalé rodiny z obrázkov, ale ako my – s chaosom, únavou, so smiechom a niekedy aj so slzami.

Preto myslím na to, čo je pre mňa dôležitejšie a hodnotnejšie.

A: Je to budovanie spoločných vzťahov chvíľ za stolom? alebo 

B: To, či sú dostatočne najedení.

Je to A. Na to chcem pamätať.

Z môjho príbehu mi dnes vychádza pár jednoduchých, ale hlbokých pripomienok:

1. Vyberám si vzťah pred pravdou.

Radšej pokojná atmosféra než dokonale prázdne taniere.

2. Učím sa púšťať kontrolu.

Deti nepotrebujú pri stole tlak. Potrebujú z dôveru, že samy vedia, kedy majú dosť.

3. Dovoľujem si byť nedokonalá mama.

Aj keď sa mi nepodarí zvládnuť tieto body a uvoľním atmosféru tlaku (lebo som unavená, mám toho dosť, chcem to urýchliť…). ospravedlním sa – učím ich tým viac než tisícom slov. A spoločne si tak môžeme pomôcť budovať to, ako sa chceme pri stole cítiť.

4. Tvoríme malé rituály.

Smiech, otázka dňa, spoločná modlitba, vtip spoločné spomienky a príbehy.

Nie veľké veci. Len tie, ktoré robia zo stola miesto, kam sa chceme vracať.

5. Volím pokoj pred dokonalosťou.

Lebo pokojný obed/večera s polovičnou porciou má pre naše srdcia väčšiu hodnotu než plný tanier so slzami.

A čo keď sa mi nedarí nás usadiť naraz za jeden stôl?

Už to poznám aj ja. Keď sme homeschoolovali, uvedomovala som si to, že toto je jedna z tých hodnôt, ktorá sa ľahko nasleduje a vnímala som jej veľkú výhodu. S nástupom do školy sa však veci zmenili. Asi vieš, o čom hovorím. Naše spoločné obedy zmizli. A bojujem o spoločné večery. Áno, nie vždy to ide a nie vždy je to ľahké. Ale chcem ostať v nastavení a kráčať smerom k naplneniu tomu, čomu verím, aj keď sa to podarí len trikrát za týždeň. 

A čo vaše stolovania? Sú pre vás dôležité? Máte nejaké tipy, ako si spríjemniť spoločné stolovania?