Bezpečná výchova v nebezpečenstve - Ugroczy Family Adventure

V tomto článku by som sa chcel dotknúť mojej srdcovej témy – a to je výchova mladých dobrodruhov – kaskadérov. Ako, a či ich chrániť od nebezpečenstva v rôznych podobách, a pritom žiť naplno s tým čo svet ponúka.

Zabite sa

„Zabite sa.“ – “ Nechce sa nám.“ – to bola najčastejšia konverzácia medzi okolo idúcimi “občanmi” a mojou parkourovou crew „Rock Street Force“. Lietali sme ulicami, zábradliami, múrikmi a múrmi. Skákali – z jedného na druhý, liezli – kam sa liezť nemá, robili saltá, flipy, otočky. Keď sa bežní smrteľníci na to dívali, boli preľaknutí. Kaskadérov videli len vo filmoch – a tu zrazu niekto pred nimi skáče z dvojmetrového (a viac) múru, a pritom si dovolí spraviť ešte salto.

Prvé krôčky

Keď sa dieťa narodí, rodičia so zatajeným dychom očakávajú jeho prvé plazenie, lozenie, kroky. Keď to príde – nastane veľká sláva. Chceme to rýchlo ukázať priateľom a známym: „Ten náš už chodí.“

Tu niekde sa zastaví všetko naše očakávanie pohybových zručností. Prečo? Dieťa sa niekde okolo 1. roku života naučí behať a koniec. Hovorím teraz vyslovene o pohybových schopnostiach. Veď naše telá sú podobne, ako telá opíc – designované značný čas stráviť zavesené. Tiež sme dobrý skokani a bežci. Dve tretiny nášho tela tvorí voda, a tak vieme odolávať aj vysokým teplotám. Sme vodotesný – prispôsobený plávať. Organizmus si vieme zohriať aj bez vylihovania na slnku, máme dve vrstvy kože, z čoho tá horná sa po roztrhnutí sama ľahko zacelí. V podstate sme dosť vymakané bytosti, pričom som zďaleka nevymenoval všetky naše suprové schopnosti.

Prečo sa teda bojíme pohybového napredovania našich detí a kričíme: „Nebež! Neskáč! Nelez! Pozor – voda! Nechytaj to blato! Prechladneš! Ochorieš! Spadneš…“?
Prečo tak často očakávame, že si dieťa ublíži?

Schody

Áno – práve tie bývajú prvou nočnou morou rodiča. Zatarasíme ich bráničkou a dieťa po nich nosíme. A čo robí dieťa? Po ničom tak netúži, ako po schodoch. Nová výzva – prepojenie dvoch svetov – poschodia a prízemia. Tuší, že tam sa nachádza jeho ďalší rozvoj. Túži byť silným a odolným prieskumníkom. Rodič ho však chráni od nebezpečenstva.

Chrániť či nechrániť -dieťa od nebezpečenstva

Vo výchove sú v podstate dva základné prístupy ochrany detí pred nebezpečenstvom:

1. Odstrániť nebezpečenstvo z dosahu dieťaťa. To znamená – bránička na schody, ohrádka pred krb, žiadne jedovaté rastliny v záhrade, v neznámom prostredí držanie za ruku…

2. Dieťa k nebezpečenstvu priviesť. Nechať ho v bezpečí rodičovského koučovania prísť až na hranu, aby samé porozumelo, že zo schodov sa padá hlbšie, že oheň páli, žihľava pŕhli, voda môže byť hlboká…

Ako asi tušíte, my sme si vybrali druhú možnosť. Máme deti živé, zdravé, vedomé, že svet je plný hrozieb. Nemajú ani traumy, ani doživotné následky. Tobiáša museli zašívať – ale bicyklovania sa nebojí. Tamara spadla mnohokrát zo stromu, múriku, kladiny – ale salta sa nebojí. Jakub bol popálený, zašívaný – ale ohňa sa nebojí. Sebastián sa topil – ale vody sa nebojí. Matej pravidelne vyletí z odrážaku – či už v lese na traily, na ceste, v skateparku – ale rýchlosti sa nebojí.

Čo sa naučili je: Bicykel si treba pred jazdou skontrolovať – vždy nosiť prilbu. K ohňu sa približovať pomaly – jeho horúčosť nemusím hneď cítiť. Pod vodou zadržím dych a schody sú obrovská zábava…

Sú ostražité

Deti vychované v nebezpečenstve sú ostražité. Vedia, že sa niečo môže stať – a veľakrát sa aj stalo. Preto vyhodnocujú situácie a vedia odhadnúť svoje sily. Stále posúvajú svoje hranice. Subtropická klíma miesta v USA, kde teraz žijeme – bola pre nás veľká výzva. Hady tu chodia až k ľudským príbytkom – raz sme dokonca vynášali z domu aj jedného jedovatého. Je tu veľmi rozšírený jedovatý brečtan – stačí sa ho dotknúť a výrazne opuchne pokožka. Keď si to nevšimneš, jed sa dotykmi roznesie po tele – tak mal Jakubko opuchliny cez celú ruku, rameno až na chrbát. Naučilo nás to dávať pozor na každý krok. Jedovatá rastlina, či had – môže byť kdekoľvek. Raz prišiel malý Matejko (2.r) oznámiť, že videl hada. Hadík nenápadne číhal na plote pri bráničke. Matejko však vedel, že hady môžu byť zlé, ale aj zábavné. A tak zavolal ostatných.

Mám svoje hranice

To, že deti vychovávame v dotyku s nebezpečenstvom neznamená, že im dovolíme všetko. Veď následky budeme niesť s nimi, preto všetko má svoju mieru. Napríklad viem, že mám až panický strach, keď vidím svoje deti na vysokom mieste. Zistil som to, keď som sa chcel s nimi podeliť o jednu – skutočne vysokú skalu – čo mám rád. Keď tam všetci piati napochodovali – a ja som ich videl ako behajú v tej výške – zachvátila ma panika. Boli síce ďaleko od kraja, ale ja som narazil na svoj limit. Janka ich musela pozbierať a ja som zatiaľ paralyzovaný čakal – toto naozaj nechceme. Ako rodič potrebujem v každom nebezpečenstve schopnosť pohotovo reagovať, preto si potrebujem dopredu rozmyslieť, do akej miery nebezpečia som schopný s deťmi ísť.

Nesiem následky s dieťaťom

Keď sa rozhodnem pre výchovu v nebezpečenstve okolitého prostredia, beriem na seba zodpovednosť byť pre dieťa bezpečím. Znamená to, že keď sa mu niečo stane, nepoviem: „Nemal si tam loziť.” “ Načo si to chytal.“ a podobne. Naopak – povzbudím ho, objímem, rany zalepím – pofúkam, a čo je veľmi dôležité – čím skôr ho k danej činnosti znovu privediem. Napríklad, keď sa Sebastián topil, hoci som bol vyplašený a adrenalín som mal vyšľahaný na maximum, vo chvíli, keď som si bol istý, že je v poriadku a dýcha, šli sme späť do vody. Ak by sme to neurobili, mohol by si vypestovať blok. Rovnako po páde z bicykla – ideme ďalej jazdiť. Nehovorím, že je to ľahké – často som z toho unavený a negatívne naladený. Väčšinou brávame na preteky aj môjho ocina, ktorý mi vo všetkom pomáha a po každom preteku idem do wellness.

Netlač na dieťa a ani na seba

Každý máme hranicu toho čo zvládneme – niekde inde – deti aj rodičia. Preto:

1. nikdy dieťa netlačím, aby zvládlo niečo, v čom sa necíti pohodlne. Samozrejme – povzbudzujem, aby posúval svoje limity, no keď vidím, že už niekoľko minút naberá odvahu, a také dlhé odhodlávanie vôbec nekorešponduje s jeho povahou – zoberiem ho robiť niečo iné. Vôbec nevadí, keď nezvládne to, čo jeho rovesníci, alebo mladší súrodenec už dávno vedia. Jeho kvalita a rast vôbec nespočíva v tom, aby niekoho dobehol – či predbehol.

2. ani seba netlačím do extrémnych zážitkov s deťmi, ktoré by ma viedli do znechutenia. Po skúsenosti, ktorú som opísal vyššie – na vysoké skaly sa chodí len za prísnych podmienok. Rovnako tak stanovanie. Keď sa narodil náš štvrtý, tak som narazil na akúsy bariéru v stanovaní – takže teraz stanovať nechodíme. Vrátime sa k tomu keď budú väčší a ja budem vedieť, že to zvládnem.

Nebezpečný svet na záver

Myslím si, že rodič sa väčšinou rozhoduje pre druhú možnosť – výchova v nebezpečenstve. Každý má svoju vlastnú mieru ktorú zvláda, každý sa teší – keď deti posúvajú svoje limity i limity rodiča. Nikdy nebolo mojim zámerom vo výchove vedome vovádzať deti do nebezpečných situácii. Celé to tak nejak prirodzene vyšlo. Majú rodičov kaskadérov a dobrodruhov a tak sa naša cesta ubrala týmto smerom a v niektorých oblastiach až extrémnym spôsobom v očiach bežného „občana“, prizerajúceho sa na našich parkouristov.

Čo som sa musel vedome naučiť bolo – nehovoriť deťom tie vety: „Spadneš!” “Nelez!” “Ochorieš.” a prijať, keď začali prekonávať moje schopnosti, že som sa “ja” stal „občanom“ prizerajúcim sa na malých kaskadérov, krotiteľov hadov a podobne.

Koniec koncov – bezpečie je len ilúzia. Tento svet je nebezpečný a je na nás, či sa necháme ovládať, alebo budeme žiť naplno so všetkým čo ponúka.