Neobyčajná rodina vo výstavbe

Sme neobyčajná rodina, rovnako ako tá tvoja, alebo tvoja budúca. Žijeme v neobyčajnom svete plnom neobyčajných vecí, rovnako ako ty, tvoj sused i tvoji priatelia. Chodíme na neobyčajné miesta a vraciame sa s neobyčajnými zážitkami, tak ako to zažíva i tvoja rodina.

Môžeš namietať, že v tvojom okolí nič neobyčajné nie je, stále tí istí ľudia, stále tie isté stereotypné činnosti, povinnosti. Možno áno, a možno nie. Ja si myslím, že nie. Preto si dovolím povedať, že máš neobyčajnú rodinu, i napriek tomu že nepoznám tvoj príbeh, tvoje deti, a nikdy som nebola v tvojom dome.

Otázka je. Dokážeš to vidieť?

„…neobyčajným sa nestávaš, ale ním si…“

Byť neobyčajný v neobyčajnom svete, obklopený neobyčajnými vecami, si nevyžaduje nič neobyčajné. Ani peniaze, ani dobrodružstvo, ani veľký dom, dovolenky, jedenie v reštaurácii, mať úspech, veľa detí, ani málo detí, ani výnimočné zamestnanie…. Pretože neobyčajným sa nestávaš, ale ním si.

Pýtaš sa: „Ako to, že to nevidím? „

My sme to nevideli a ani si to nemysleli .Ale naučili sme sa to vidieť, cítiť a myslieť spôsobom , že sme neobyčajní a žijeme v neobyčajnom svete plnom neobyčajných ľudí. Mnohí ste jeho súčasťou a ďakujem, že ho robíte práve takým neobyčajným, akým je.

Táto transformácia, proces, ktorý začína v tvojej mysli, v tvojom srdci. Keď tvoj vnútorný duch povstane, zbaví sa svojho filtra, či okuliarov, cez ktoré pozerá na seba, svoju rodinu, na svet, či na Boha. Tieto filtre spôsobujú zakrivenie tvojho pohľadu, filtrujú situácie, ľudí a vyhodnocujú ich na základe nich.

„ Situácie, ktorým čelíme, sú tu pre nás a nie my pre ne. „

Keď sme začali naše filtre objavovať, naučili sa ich identifikovať a neskôr i búrať. Je ich však mnoho, a povedala by som, že je to celoživotná cesta. Je však pár takých, ktoré nám práve bránia vidieť nás ako neobyčajné bytosti v neobyčajnom svete obklopených neobyčajnými vecami.

Prvé, čo nám pomohlo, naučiť sa vidieť svoj život, situácie, ťažkosti, trápenia, radosti a všetko, čo život prináša, ako príležitosti a možnosti. Situácie, ktorým čelíme, sú tu pre nás a nie my pre ne.

Rodina vo výstavbe

Takže naša neobyčajná rodina má počiatky v roku 2001 n.l., kedy sme sa s Gustíkom, mojím manželom, spoznali. Mala som 15 a on 17. Čas plynul, boli sme v treťom ročníku na VŠ v Bratislave a vzali sme sa. Vďaka neobyčajnej rodine, ktorá nám pomohla s ubytovaním i povzbudením ísť do toho. Nie, že by nás bolo treba prehovárať. To nie.

Od roku 2007 sme teda právoplatnými manželmi. V roku 2008 sme stratili naše prvé bábätko. O rok na to sa nám narodil náš prvorodený syn Tobiáš. Bolo to v deň Gustíkovyćh štátnic. Presne si to pamätáme, pretože musel poprosiť o preloženie svojho termínu skúšky na skorší čas, aby mohol byť pri mne. V Bratislave sme mali možnosť si vyskúšať bývanie na troch neobyčajných miestach, ktoré nám pomohli formovať naše predstavy o neobyčajnom bývaní a dali nám zažiť neobyčajné skúsenosti s neobyčajnými ľuďmi.

Budovanie kráľovstva

Keď som doštudovala, rozhodli sme sa odísť do našej rodnej Prievidze. Nie do tej čiernej diery, ale do neobyčajného mesta plného neobyčajných ľudí, ako je i to tvoje. To už bola na svete aj Tamarka, naša jediná dcéra, keď sme bývali v malom dvojizbovom bytíku.

V tom čase sme navštívili náš prvý rodinný tábor Ywam, ktorý nám ponúkol neobyčajný pohľad na svet, nás ako rodinu, a tak ovplyvnil naše ďalšie rozhodovanie. Odokryl tiež naše prvé filtre a vytiahol na svetlo naše túžby. Napríklad byť misionárskou rodinou. Naša ďalšia túžba bola vychovávať deti v prostredí väčšom ako pár metrov štvorcových. Túžili sme po priestore, po živote, kde to dýcha životom, zeleňou. Síce som sa dlho bránila, a to až do času, kedy som si utriedila priority a nechala hovoriť moje srdce, a nie strach. Vtedy sme sa pustili do prerábania chalúpky, ktorú nám ponúkli manželovi rodičia. Tam sa začal písať príbeh nášho slameného domčeka.

Strácame kyslík

Náročné obdobie v rodine, v manželstve. Zamestnanie, práca, vtedy i rodinné centrum a spoločenstvo. Priority i túžby boli jasné, i keď naše sily nezmerané. Spôsobilo to veľa smútku, chaosu, nedorozumení… V roku 2013 odchádzame do nášho kráľovstva v Pravenci, na ktorom stále pracujeme.

Po ďalšom potrate prišiel náš druhý syn Jakub a s ním i naše veľké rodinné rozhodnutie. Gustík odišiel zo skvelej práce a vydal sa na cestu budovania svojho neobyčajného architektonického štúdia a vedenia spoločenstva. Prerábali, slúžili, pracovali, vychovávali, homeschoolovali, vyhoreli. No tieto neobyčajné situácie, ktoré som predtým tak neobyčajne nevidela, nám ponúkli priestor, kde sme sa menili, rástli, posúvali vpred, spoznávali seba, utrieďovali naše priority, odkrývali naše filtre.

V neobyčajnom čase prišiel tretí syn Sebastián a potom ešte jeden, Matej. V celkovom počte 2 rodičia, 4 synovia a 1 dcéra zažívame obdobie, v ktorom cítime, že v tomto priestore nie je pre nás miesto. Akoby sme sa tlačili vo vlastných myšlienkach, strácali kyslík, ktorý nás vyživoval, začal ubúdať.

„Neustály pohyb a život okolo,
nás inšpiruje a pohýňa vpred.„

Odchod do USA

Rozhodli sme sa, že odídeme na určitý čas do iného paralelného priestoru a času. Cítili sme, že to je naše ďalšie smerovanie. Smer USA. Už je to jeden rok, čo sa naša rodina mení v tejto neobyčajnej krajine, spoznáva neobyčajných ľudí i neobyčajné živočíchy a vyskytuje sa v neobyčajných situáciách. Miesto, kde opäť dýchame kyslík, ktorý vyživuje naše bunky, našu rodinu. Miesto, kde sa zbavujeme našich starých a obyčajných myšlienkových spôsobov myslenia, spoznávame naše filtre, a nahrádzame ich tými Božími.

Do tohto celého vstúpil náš 5. syn. A opäť nový vánok, ktorý priniesol nové zmeny, nové situácie… A tak to ide dookola. Neustály pohyb a život okolo nás inšpiruje a pohýňa vpred.

Sme rodinou v neustálej výstavbe. Ako to vyzerá zvonka i zvnútra počas tejto výstavby, vám chceme odkryť v našom blogu.

Lebo neobyčajné rodiny držia spolu. Nie si sám.