Prečo sme sa dali na homeschooling 4 -socializácia

„Nech ide do škôlky, čím skôr. Potrebuje kolektív, lebo potom si už nezvykne a bude mať ťažký život“. Počul som raz predavačku vykladať akejsi „neskúsenej mamičke“. A inokedy zas: „Učíte doma? To je cool. Ale nebojíte sa, že dieťa sa nebude vedieť zaradiť do kolektívu?“

Oni sú to možno aj dobré otázky. Lebo socializáciu každého človeka treba riešiť a pre niekoho to môže byť aj ozaj ťažké. Lenže na pozadí všetkých týchto reakcií, je vlastne pochybnosť, či dieťa sociálne dozreje, keď bude viac so svojou rodinou a nebude v školskom prostredí.

Povedzme si teda aké sú prvky školského socializačného prostredia:

1. kolektív 20-30 detí v rovnakom veku,
2. všetci musia počúvať jedného dospeláka
3. v takmer pravidelných cykloch sa strieda 45 minút sústredenej práce s výrazne koordinovaným minimom interakcií
4. následne 5 až 30 minút prestávka s minimom zámeru ale možnosťou intenzívnej interakcie a spravidla bez priestorových možností na jeho kreatívny vývoj.

Teraz sa pýtam. Do akého zamestnania alebo pre aký životný štýl sa deti socializujú v takto zriadenom prostredí? Nechcem teraz tvrdiť, že také zamestnanie nie je, alebo že to nie je socializácia. Len si nemyslím že to je jediný spôsob ako človeka pripraviť do sveta. Moja firma takéto zriadenie nemá a myslím si, že ani môj obľúbený smetiar z predošlého článku toto k svojej práci nepotreboval. Budem rád, keď mi do komentu napíšete nejaké návrhy, že kde sa takto pracuje alebo žije. Nech v tom nie som taký polarizovaný, lebo už ma v tom dosť aj emócie chytajú a všetky sú negatívne.

Naše domoškolské spoločenstvo

Naproti tomu v domoškole pracuje socializácia na inej úrovni. Tu však musím poznamenať že hovorím o našej „Ugroczy Adventure Home Unschool Academy“. Lebo iná rodina to môže mať inak a pre niekoho to môže byť aj veľmi ťažké. Ale poďme k veci.

Vlastne nerobíme nič špeciálne:

1. Deti sa hrajú dosýta. Keď sa nechce učiť, ale sa chce hrať, tak sa hrá. Detská hra je totiž čosi úplne mystické. Skúsili ste niekedy pozorovať dieťa pri hre? Ta miera koncentrácie, zapojenia emócii, reč tela… Myslím si, že to je ten najprirodzenejší spôsob, ako malý človek preberá zručnosti dospelákov (aj sociálne) a filtruje ich cez svoje osobné, autentické prežívanie.

2. Deti sú s nami rodičmi a vidia ako sa staráme, ako spolu komunikujeme, vymýšľame plány, dohadujeme sa, hádame, odprosujeme, udobrujeme… Keď je to vhodné, zoberiem dieťa na pracovné stretnutie alebo zameranie stavby. Aj mňa moji rodičia brávali do svojej práce na železnici a stále sú to pre mňa veľmi silné a príjemné spomienky. Dalo mi to pocítiť aké to je byť dospelákom, počítať vagóny, zatrieďovať ich a zadávať údaje do „pravekých megalitických počítačov“, čo bola úplne najväčšia paráda.

3. Čas so starými rodičmi. Toto nám tu v USA veľmi chýba, ale napriek tomu, že tu nemáme starých rodičov, deti chodia ku babke svojich kamarátov. Sú radi s dospelákmi a aj s tými o pár generácii staršími. Je to ďalší rozmer socializácie, úcty, múdrosti a nadhľadu, ktorému sa takto učia.

4. Silné priateľstvá založené na spoločných záujmoch. Naša Tamarka, napriek tomu že chodila do školy, mala tam super triednu, super kolektív, super kamarátov, tie najsilnejšie priateľstvá mala s dievčatami z gymnastiky. Nikdy nepotrebovala partiu 20 až 30 detí a dokonca ani nie 10. Vždy to bol okruh 3, maximálne 5 kamarátiek. A veru podobne to mám aj ja, aj Janka, aj všetky naše deti.

Bezpečné prostredie rodiny

Máme ešte pár ďalších bodov, ako je spoznávanie nových ľudí vďaka nášmu cestovaniu alebo povzbudzovanie detí, aby za seba hovorili pri nakupovaní a na rôznych podujatiach. Základ však tvoria uvedené 4 body – čas so sebou pri hre, čas s rodičmi, starí rodičia a silné priateľstvá.

Dúfam, že si práve teraz hovoríš, že veď na tom nič nie je, to má každé dieťa. To je presne to, kam tým mierim. Možno u nás je to umocnené tým, že na to máme viac času, ale v základe sa nám osvedčilo, že dieťa sa najrýchlejšie naučí sociálnym zručnostiam v bezpečnom prostredí ľudí, s ktorými má nie náhodné väzby.

Dalo by sa o tom ešte veľa písať ako sa deti učia empatii, citlivosti, rešpektu, sebahodnote… Za všetko, ale spomeniem tri príklady našich troch najstarších domoškolákov. Všetky tri príklady sú z Ameriky, takže v cudzojazyčnej krajine.

Transformery, gymnastky a bajkerský gang

Najstarší Tobi, keď mal ešte 11 rokov, zatúžil si kúpiť nového transforméra, na ktorého nemal peniaze. Tak navštívil nášho suseda Jima, vysvetlil mu o čo ide a či by pre neho nemal prácu. A tak Tobi poobriaďoval sliepky, prekopal trávnik a so susedom všetko dohodol sám. Dostal aj ďalšie pracovné ponuky, ktorých odmietnutie musel tiež odkomunikovať sám. Následne sme hľadali po obchodoch konkrétneho transforméra a tak sa dostal až k manažérovi prevádzky, s ktorým si vyjasnili, prečo tovar uvedený v ešope ako dostupný, na regáli v predajni nemajú.

Tamarka ako 9 ročná začala chodiť na gymnastiku tu v USA. Jej slovná zásoba bola vtedy „uan, tiu, tri, jelou“. Napriek tomu, že sa musela 4krát do týždňa 3 hodiny dorozumievať posunkami, zapadla do kolektívu a stala sa obľúbenou.

Jakubko ako už možno viete je hyper. Takže jeho socializácia je o značný kus nazvime to úprimnejšia, než pri bežných deťoch. Jakubko poobiehal na bajku celý náš neighbourhood a vytiahol na ulicu takmer všetky deti. Na toto nie sú Američania zvyknutí, takže sme už mali aj nejaké sťažnosti na blokovanie premávky a podobne. Nič to na tom, náš Jakubko už večeral asi v každom dome, kde majú deti. Chlapcov alebo dievčatá. Bol pozvaný na množstvo osláv, navštívil viacero kostolov a stal sa u rodičov obľúbeným, lebo sa hrá aj s deťmi ktoré si až tak ľahko kamarátov nevedia nájsť.

Koniec učenia

Nie je na tom nič špeciálne. Človek má od narodenia v sebe takú tú „človečinu“. Hľadá cesty ako vyjadriť seba, prijať okolie a nájsť svoju cestu. A práve preto sme sa postupne odhodlali ich prestať učiť. A o tom bude posledný článok z tejto série.