Sebastiánkov farebný svet a jeho zázračné čokolády

Sebastiánko je malý chlapček s veľkým srdcom – plný radosti, smiechu a dobrej nálady. Jeho svet je plný farieb. Najradšej má dúhovú. A tak všade, kde príde – smutné sa stáva radostným a farebným.

O tom bude i tento príbeh.

Jedného dňa sa Sebastiánko vybral do šíreho sveta. Vzal si svoj batôžtek, do ktoré zbalil svoje zázračné pastelky a samozrejme čokoládky – no nie hocijaké. Jedna bola čokoláda Trpezlivosti, druhá čokoláda Nebojácnosti a odvahy a tretia mala na obale napísané – Láska.

Spokojný vykračoval po cestičke – keď tu zrazu – pred ním domček. Ale aký domček? Celý smutný a bez farby. Len čierne čiary.

„To je ale zvláštny domček“ hovorí si Sebastiánko – no hneď vedel, čo má urobiť.

Vytiahol z batôžteka svoje zázračné pastelky a pustil sa do vyfarbovania – to miloval zo všetkého úplne najviac.

Domček bol až príliš veľký na také malé ručičky. Zostávalo vyfarbiť len strechu a komín – ale už sa mu nechcelo. Už by bol svoje pastelky zbalil a odišiel, keď si spomenul na svoju čokoládku:

„Jéeej“ vykríkol: „Veď mám v batôžku čokoládku od svojho najlepšieho priateľa!“ a vytiahol čokoládku s nápisom Trpezlivosť. Rýchlo ju rozbalil a šup – celú do pusy. Ó – ako mu len dobre padla, bola to jeho obľúbená – biela s kúskami malín.

Vo cvíli, keď sa mu do bruška šuchla posledná slinka, naplnila ho sila a nová chuť vyfarbovať. Vzal svoje farbičky a komín so strechou o chvíľu žiarili farbami. Mal toľko sily, že vládal ešte za domček nakresliť záhradku plnú čokoládových kvetov.

Pred ďalšou cestou si chcel v domčeku trošku odpočinúť, Otvoril dvere – ale čo to? Domček bol vo vnútri smutný, prázdny – bez života.

„Už to mám!“ vykríkol Sebastiánko.

„ Tento domček potrebuje Lásku!“ Vytiahol druhú čokoládku, odbalil a šup ju do pusy. Bola to tá najsladšia čokoláda akú kedy jedol. Hneď ako si poolizoval fúzy od čokolády, začal vyfukovať vôňu a chuť čokoládky do celého domčeka. „Fúúúú´“ – napravo, „Fúúú.“ – naľavo. Celý domček sa naplnil láskou, radosťou a krásnou vôňou.

Spokojný vykol von okienkom a pozeral na čokoládové kvety. V diaľke uvidel neznámych chlapcov. „Nevyzerajú šťastne. A majú akési zbrane. Čo to je?“ pýtal sa Sebastiánko. Videl, že sa rútia priamo k domčeku a v rukách majú najnebezpečnejšie zbrane – nožnice, lepidlá a obrovskú gumu.

„To nie! Oni chcú vygumovať môj domček – to im nedovolím! Ale ako ich môžem zastaviť? Som malinký a ich je tak veľa!“

V tom zmätku úplne zabudol na svoju poslednú tretiu čokoládku – čokoládku Odvahy a nebojácnosti. Pomôž mu, nech si spomenie. Zašepkaj mu do uška a pripomeň mu, že má ešte jednu čokoládku:

“Sebííí, máš predsa ešte jednu čokoládku.“, začuje neznámy hlas.

„Čo je to za hlas? Odkiaľ ide? Hej, kto si?“ spýtal sa: „A čo to vravíš? Že mám ešte jednu čokoládku v batôžku? Ó áno! Moje čokoládky! Ďakujem ti, priateľu.“

Čokoláda Odvahy a Nebojácnosti bola najväčšia zo všetkých. Po prvom hryze cítil, ako ho napĺnila odvaha a nebojácnosť. Ani ju celú nezjedol, a už statočne otvoril vonkajšie dvere – odhodlaný bojovať a domček zachrániť.

Skupina chlapcov už stála rovno pred ním.

„Uhni nám z cesty – ty krpec malý.“

„Tento domček sa mi nepáči. Nechcem, aby tu bol!“ hovorí najväčší chlapec s veľkou gumou v ruke.

„Nie! To ti nedovolím!“ rázne a nahlas povedal Sebastiánko.

„A čo nám chceš urobiť? Ty – taký malý. Budeš vari bojovať svojimi pastelkami?“ smial sa chlapec s gumou.

„Áno!“, povedal Sebastiánko a akoby tasil meč – vytiahol svoju červenú pastelku z batôžka rovno pred chlapca.

„ÓÓÓ… pozor, pozor! Chlapček si myslí, že nás porazí jednou pastelkou!“ posmievali sa chlapci ešte viac.

Sebastiánko sa ani chvíľku nebál. Vedel, že pastelka je zázračná a má moc. Napichol na ňu obrovskú gumu, zahnal sa – a už guma letela šírim svetom.

Pastelku chytil ešte pevnejšie a začal rovno pre chlapcom – kresliť jedno veľké srdce, do ktorého sa chlapec celý zmestil.

„Hej, pusti ma! Čo to robíš? Už ma aj pusti z tohto väzenia!“ Kopal, skákal, hneval sa, ale zo srdca sa ujsť nedalo.

„To ti teda nedarujem!“ kričal chlapec na Sebastiánka.

Po chvíli sa ale upokojil, lebo pocítil zvláštne teplo a sladkú vôňu. Začal sa obzerať: „Čo to je? Cítim vôňu čokolády – a vlastne sa tu cítim dobre. Je tu taký zvláštny pokoj a ticho. Ale aj tak – pusti ma! Pusti ma – nie – nepúšťaj ma – chcem tu zostať.“ Chlapec bol zmätený a nevedel sa rozhodnúť. Vôňa čokolády, láska a pokoj, ktorý mal v srdci, boli také príjemné a silné, že sa dostali všade. Nakoniec si našli cestu i do chlapcovho srdca.

„Vieš… ja… ja … no prepáč, že som ti chcel zničiť tvoj domček.“ potichu a nesmelo sa začal ospravedlňovať Sebastiánkovi: „ Tvoj domček je veľmi krásny – a ako žiari! Už z diaľky sme videli jeho žiaru, preto sme prišli. No ja som chcel, aby bol môj domček najkrajší – preto som chcel ten tvoj zničiť. Môžeš mi odpustiť?“

„Áno, môžem“ odpovedal Sebinko s láskavým hlasom a ľúbezným úsmevom.

„Odpúšťam ti. A dokonca – ak budeš chcieť, také zázračné pastelky môžeš mať i ty. A tvoj domček môže rovnako žiariť ako domček, ktorý som vyfarbil ja.“

„Vážne? Ty by si mi dal také pastelky?“„

„Ja nie – ale viem, kto také pastelky má. Dokonca – sú tam farby, ktoré si nikdy predtým ani nevidel. Sú nádherné a zázračné. Všetko po nich krásne žiari. Má ich môj priateľ – volá sa Ježiš. Stačí, ak ho zavoláš a poprosíš o ne. Vlastne – už ho tak trochu poznáš – to srdce, v ktorom si, nie je totiž väzenie, ale jeho objatie.“

„A čo tá čokoládová vôňa? Nikdy som necítil takú krásnu, sladkú vôňu.“

„ Aj čokolády sú jeho – vždy ich má pre mňa pripravené, aby ma posilňovali na mojich cestách.“

„Ale ja nechcem odísť z tohto objatia.“ hovorí chlapec.

„Neboj sa, už nikdy z neho neodídeš. Dokonca na novej ceste s pastelkami, budeš týchto sŕdc vidieť stále viac, a aj ty ich budeš kresliť – ak budeš chcieť.“

„A dostanem i čokolády?“

„Áno, i čokolády. Ježiš má vždy pripravené tie – ktoré práve potrebujeme.“

A tak Sebastiánko na svojej ceste šírim svetom už nekráčal sám. Dvom im bolo veselšie – chodili, vyfarbovali prázdne domčeky a kreslili srdcia.

Ak aj ty túžiš po takých pastelkách – môžeš teraz poprosiť o ne Pána Ježiša. Vždy sa veľmi teší, keď jeho svet robíme farebnejším a krajším.

Ilustrácie: Paulínka Peszekiová Vyfarboval: Sebastiánko Ugróczy

PRÍBEH S OBRÁZKAMI NA VYMAĽOVANIE SI MOŽTE STIAHNUŤ TU V PDF

Určite sa poteším, ak sa o svoje vyfarbené obrázky s nami podelíte v komente, či už pod článkom alebo na fb. A tiež budem vďačná za spätnú väzbu od najväčších odborníkov na príbehy – od detí.